Dnes má meniny: Jaroslav
Každý deň v televízii (niektorí to pozerajú aj inde) možno pozorovať, ako sa Rusku nedarí bez odporu vojensky obsadiť Ukrajinu. Rusi to nakoniec asi zvládnu, ale klobúk dolu pred Ukrajinou.
Ono s tými banderovcami je to ťažké. Raz sú to „Malorusi“, potom boľševickí súdruhovia, potom zasa nacionalisti, ešte potom vzorní sovietski komunisti, opätovne po ukrajinsky hovoriaci Rusi, napokon rozbíjači Sovietskeho zväzu a teraz aj nacisti.
Nie veľmi žartovné dejiny
Rozpad impérií prebiehal málokedy mierovou cestou. Keď sa (a to sme v novoveku) rútilo britské impérium, Anglicko (Británia) sa severoamerickému vzdoru brutálne postavilo. Asi ani netreba spomínať kultové filmy ako “ Posledný Mohykán” alebo “Patriot”. Podobne reagovali “Angličania” v Indii, v Južnej Afrike a inde. Svoju imperiálnu doménu však neudržali.
Mimochodom, ani Portugalčania, Taliani alebo Španieli svoje zámorské dŕžavy neochránili. Francúzsko bralo rozklad svojej svetovej mocnosti ako katastrofu a dlhé roky bojovalo za zachovanie svojej nadvlády v Indočíne a v krvavých bojoch v Alžírsku.
Aj ostatnej svetovej kolonizátorskej veľmoci hrozí dezintegrácia. Táto veľmoc sa volá Rusko a vyzerá to tak, že “melie” z posledného. Táto kedysi superveľmoc skolabovala v r. 1991 a nezachránil ju “na poslednú chvíľu” ani puč aparátnikov a generálov proti Gorbačovovi. Ale nepopravili ho, iba ho odstavili od moci. Dokonca dočasne zakázali Komunistickú stranu Sovietskeho zväzu. Ja osobne som po tejto zvesti ležal mesiac v bezvedomí. Ale napokon, po niekoľkých rokoch, prišiel spasiteľ a dal tzv. „Veľkorusom“ nádej opakovanými vyjadreniami, že Sovietsky zväz bol najlepším obdobím ruských (!) dejín a že rozpad Sovietskeho zväzu bol najväčším obdobím Ruska (zdroje pre tieto vyhlásenia sa dajú ľahko vyhľadať alebo doplniť).
Rozpad „Veľkosovietskej“ ríše
Rusko (pod hanblivým názvom ZSSR) prišlo nielen o svoje satelity v stredovýchodnej Európe ako Československo, Maďarsko, východné Nemecko, Bulharsko, Albánsko, ale aj o Poľsko. A práve “dezercia” Poľska ako bývalej súčasti ruskej ríše Moskvu veľmi rozzúrilo. Strata bývalej Juhoslávie Rusov nemusela mrzieť, to isté sa týka Rumunska a Albánska, tam panovali komunistické, ale nie sovietske režimy. Boli to síce komunistické krajiny, ale vojensky neboli súčasťou sovietskeho bloku, Rumunsko ako súčasť Varšavskej zmluvy bolo skôr niečo ako exot. Lenže Rusko stratilo aj vnútorné kolónie (Moldavsko, tri kaukazské republiky, tri pobaltské a päť stredoázijských). O čo však nikdy ruský neokolonializmus nemohol prísť, je Ukrajina. NATO urobilo veľkú chybu, že nevyhovelo žiadosti tejto krajiny o prijatie do NATO na vrcholnej schôdzke v Bukurešti v roku 2008. Bola tu prinajmenšom teoretická šanca, že sa z Ruska stane dekolonizovaný liberálny štát.
Dnes je Rusko ponížené a bolo by naivné očakávať, že si rozpad koloniálneho impéria nechá dovoliť mierovou cestou. Nie, Rusku hrozí rozpad a akokoľvek sa usilovalo kolapsu zabrániť vyhladzovacou vojnou proti Čečencom (tí sa zatiaľ sklonili, ale Rusku to vrátia), vojenskou prítomnosťou v Podnestersku, útokom na Gruzínsko, vojenskou „výpomocou“ promoskovskému režimu v Kazachstane, hybridnými vojnami a špionážou. Myslím si, že nikto si nepraje rozpad Ruskej federácie, to by bola len ďalšia komplikácia pre medzinárodnú bezpečnosť. Ale ruský vodca žije z legendy dejín druhej svetovej vojny, ktorú Rusko (ZSSR) na európskom bojisku začalo spolu s Nemeckom útokom na Poľsko a teraz paradoxne hlása, že je potrebné “denacifikovať” Ukrajinu. Uf! Pikantné je, že šéfom exekutívy Ukrajinskej republiky je Žid a takým rodokmeňom sa V. Putin pochváliť nemôže, aj keby sa roztrhal.
Ivo Samson, bývalý poradca ministra obrany SR