Starkí prichádzajú úplne dezorientovaní, nevedia v akej krajine sú. Situácia na hranici je ťažká

Dobrovoľníci na hraniciach s Ukrajinou pomáhajú celý deň. Prvým kontaktom po prejdení hranice je Maltézska pomoc Slovenska. Ľuďom tam pomáhajú najmä s orientáciou, dopravou a ubytovaním. Momentálne majú k dispozícii viac ako 8-tisíc miest na spanie. Ukrajinci ich tiež žiadajú o prácu.

„Starí ľudia sú pomerne dezorientovaní, mali sme niekoľko prípadov, že nevedeli, kde sú. Mali sme tu babičku s vnučkou, ktorá chcela ísť do Bieloruska, čo je pomerne náročné ich tam dostať. Mali sme tu starší pár, ktorí sa navzájom stratili a pomohli nám ukrajinskí vojaci. My nemáme prehľad, čo sa deje na ukrajinskej strane. Ľudia chodia vo vlnách a zrejme je to závislé od dopravy. Zároveň je to kombinované aj s poplachmi, ktoré sú blízko hraníc. Po vlne útokov včera, ktoré boli pomerne blízko, bol veľmi ťažký deň. Chodilo veľmi veľa ľudí,“ opisuje situáciu Štefan Dobák z Maltézskej pomoci Slovenska. Na hraničnom priechode sú viac ako dva týždne.

Spolu s Ozbrojenými silami a Košickou eparchiou vybudovali na mieste, kde bolo pred pár dňami uskladnené oblečenie, kaplnku. V tej sa ľudia nielen modlia, ale aj zohrievajú. Stretli sme tu rodinu z Kyjeva. Smerujú do Košíc, kde sa im podarilo nájsť ubytovanie aspoň na pár dní.

„Okrem dobrovoľníckej služby a materiálneho zabezpečenia sme vnímali, že je potrebné aj duchovné zabezpečenie. Jednak kvôli ľuďom utekajúcim z Ukrajiny, aby aj v tomto čase tu našli pokoj, zastavenie, niečo, čo opúšťajú z domova, ale aj pre dobrovoľníkov, aby tu našli tiež pokoj, keďže veľmi veľa dobrovoľníkov je duchovne orientovaných,“ dodal jeden z hlavných aktérov tejto myšlienky, Milan Kmec z Košickej eparchie.

So stavbou pomáhal aj dobrovoľník Dávid. Po dokončení zabával deti. „Dnes som sem prišiel s vŕtačkou a pomáhal som postaviť túto kaplnku. Boli tu klauni, ktorí zabávali deti. Ja viem chodiť po rukách, tak som sa pripojil. Niektoré deti to bavilo, tak mi klauni darovali nos a odvtedy vítam ľudí s červeným nosom. Aspoň chvíľu majú tí ľudia pocit, keď vidia, ako sa deti smejú, že sú v normálnom svete.“

Napriek príbehom a osudom ľudí, ktorí utekajú pred vojnou, sa snažia aj mohutní chlapi -dobrovoľníci nepodľahnúť emóciám, hoci to často nie je jednoduché. Ich poslaním na tomto mieste je v prvom rade pomôcť a prejaviť istotu, že všetci sú tu v bezpečí. „Niektoré príbehy sú veľmi smutné. Je to vidieť najmä na zvieratkách. Napríklad kocúr tie emócie nevie skrývať a naozaj nechápe, čo robí v mínus desiatich stupňoch vo Vyšnom Nemeckom,“ priznal Štefan Dobák.

Videoreportáž si môžete pozrieť tu: https://www.facebook.com/koco.lukas/videos/658627188686676