Z novej americkej bezpečnostnej stratégie dýcha pohŕdanie voči Európe. Ale tá si to tak trochu aj zaslúži

Nová americká bezpečnostná stratégia sa diametrálne odlišuje od tých predchádzajúcich, ktoré sme vnímali od konca druhej svetovej vojny. Akademická charakteristika bezpečnostnej stratégie nám toho vo svojom najhrubšom obryse veľa nepovie.

Hovorí o tom, že stratégia postupne skúma vytýčené ciele politickej aktivity spolu s celkovou bezpečnostnou a vojenskou situáciou, ako je vymedzenie všeobecných cieľov a hľadanie univerzálnych metód na dosiahnutie úspechu, stability, víťazstva. Spravidla sa zdôrazňujú aj „hodnoty“, ktoré je nutné brániť a špecifikujú sa prostriedky, ktoré pri tom majú byť použité.

V čom je nová stratégia nová

Všetky tieto aspekty bezpečnosti do seba táto stratégia všeobecne vstrebala, ale kladie dôraz na diskontinuitu s tými predošlými, od ktorých sa dištancuje ako od už prekonaných. Dominuje v nej filozofia súčasnej americkej administratívy: Amerika sa má stať v ďalších desaťročiach najsilnejšou, najbohatšou, najmocnejšou a najúspešnejšou. A bežní Američania majú vedieť, čo ich vláda robí a prečo tak robí. Politika odstrihnutia sa od úlohy svetového policajta a podporovania neschopných režimov sa má skončiť, čo sa týka najmä Európy, aj keď v novej stratégii sa každému kontinentu venuje konkrétna časť celkom 33-stránkového textu.

Európe by mal podľa USA zazvoniť budíček

Kontext stratégie budí dojem, že na svete je pre USA dôležitá už iba západná hemisféra. Preč sú americké záväzky, že napr. USA vstúpia do vojny aj na Strednom východe, ak budú z tejto oblasti ohrozené dodávky strategických surovín pre európskych spojencov. Z kritického textu o Európe nijako nevejú výčitky, „čo všetko sme pre vás urobili“ v prvej a druhej svetových vojnách, ako sme aj pre vaše záujmy bojovali a umierali v Kórei alebo vo Vietname, alebo ako sme v dôsledku vašej neschopnosti museli my ukončiť vojny na Balkáne. Len viacmenej výslovné konštatovanie, že Európa ako smerodajná mocnosť momentálne svoju úlohu dohrala už aj preto, že namiesto tvrdej vojenskej sily fungujúcej ako odstrašenie stavila na „mäkkú“ silu.

Európa sa podľa názoru vyjadreného v stratégii začína podobať na klub stroskotancov. Menovite, ak ešte pred 35 rokmi predstavovala 25 % svetového obchodu, dnes je to úbohých 14 %. A kto by chcel mať za spojenca takú trosku? USA určite nie, vyplýva zo stratégie. Dokument je aj ozvenou nedávnych útokov prezidenta Trumpa na európske chápanie demokracie, ktoré sa vraj veľmi vzdialilo od toho „veľkorysého“ a otvoreného vnímania demokracie v USA.

Hoci stratégie tak často hovoria o hodnotách, nová americká stratégia sa od nich výslovne odvracia, čo je patrné napr. v kapitole venovanej africkému kontinentu: „Príliš dlho sa americká politika v Afrike sústredila na to, aby tam prenášala a potom šírila liberálnu ideológiu.“ Znamená to, že končí export demokracie do oblastí, kde s ňou nevedia zaobchádzať? To je ale epochálna zmena v politike severoamerického spojenca. Stratégia tým chce vlastne povedať, že USA už nechcú byť akousi poslednou inštanciou pre rozbúraný svet. A poslednou inštanciou sa Amerika od nástupu Woodrowa Wilsona tesne pred prvou svetovou vojnou skutočne stala. A Európa to zneužívala. Stratégia tak chce definitívne zúčtovať nielen s politikou Trumpovho predchodcu Joea Bidena, ale aj s neokonzervatívnymi snami prezidentov Busha staršieho aj Busha mladšieho, nehovoriac o víziách Baracka Obamu o „spravodlivej Amerike“. Tie stratégia stavia proti mrazivej realite.

Európa sa hnevá, zo Slovenska zaznieva aj iný hlas

Na stratégiu prudko reagovali európski politici. Nemecký minister zahraničia uviedol, že USA sú síce pre NATO dôležité, ale vyprosuje si americké lekcie o slobode a spoločenskom modele. Bývalý švédsky minister zahraničia sa pozastavil nad „bizarnou fixáciou na Európu ako hrozbe pre demokraciu“. Iní varovali pred „zmenou európskeho modelu riadenou Spojenými štátmi“. Americká kritika Európy v tomto smere sa v mnohom zhoduje s tým, čo počujeme v ruskej propagande: strata sebavedomia a identity. Ústup pred nekontrolovateľnou migráciou a narastajúca dysfunkcionalita. Je zvláštne, že tieto americké výhrady voči Európe (až účelovo koncentrovanej na EÚ), veľmi rýchlo a pohotovo prebrala taká tragikomická figúra, akou je súčasný slovenský premiér, ktorý si „Ameriku“ zrazu nevie vynachváliť a tvrdí, že EÚ sabotuje „mierové úsilia prezidenta Trumpa na Ukrajine“. Tak tomu sa hovorí koperníkovský obrat.

Autor je bezpečnostný analytik.

479