V Únii je korupcia šokujúcou odchýlkou od normy, na Slovensku je korupcia normou

Ilustračná snímka. Zdroj FOTO: pixabay.com

Najnovšie kupčenie najvyšších euroúradníkov so svojím vplyvom (mám na mysli konkrétne „Katargate“) a ich schopnosť nechať sa uplácať Úniou možno otriaslo, na takom Slovensku je však už niečo podobné dávno úplne bežné. Rukopis je podobný.

Korupčným kauzám predchádzajú škandály a aféry. Škandál. Slovo, ktoré slovenčina prevzala z nemeckého „Skandal“. Ale ako to v jazykoch býva, ani Nemci neboli autormi. Termín totiž prevzali z francúzskeho „scandale“, lenže Francúzi zasa z gréckeho „skandalon“, čo znamená verejné pohoršenie. Hlbšie už netreba ísť, pretože (ako hovoria múdre učebnice a slovníky) nezastavili by sme sa nakoniec ani pri staroindickom sanskrite.

Zaujíma nás korupcia na Slovensku spájaná s ovplyvňovaním riadenia štátu superbohatými podnikateľmi a bankármi, ako aj zistenie, že súdy tu vôbec nemajú zaviazané oči a jedným paragrafom môže generálny prokurátor zastaviť trestné stíhanie závažne podozrivých politikov.

Bezmocnosť pred korupciou, keď zlyháva justícia

Iste, škandály majú rôznu podobu. Môžu byť akademické, cirkevné, sexuálne, finančné aj politické, bývajú aj športové. Ich spoločným menovateľom je však zneužívanie zverených právomocí a nezlučiteľnosť s momentálnou morálkou spoločnosti alebo so samotným zákonom.

Problémom ale je, že môže ísť nielen o reálne, ale aj o domnelé konanie. Politické a finančné škandály idú spravidla ruku v ruke a ich zverejňovanie sme napr. v „socíku“ málokedy zažívali. Jedinou z mála výnimiek bol škandál komunistického funkcionára a „kráľa Oravy“ Stanislava Babinského, ale toho odsúdili až počas nezvládateľnej sovietskej perestrojky v r. 1987.

Čo sme mali, boli vyfabrikované obvinenia, za ktorými nestáli dokonca ani domnienky, ale ideologicky vykalkulované rozsudky, ktoré navyše mali oporu v nemravnej legislatíve. Vysloviť sa proti vedúcej úlohe strany, zosmiešniť marxizmus-leninizmus, vysmievať sa ľudovodemokratickým voľbám a iné znamenalo znásilniť samotnú ústavu. A to nebol len tak nejaký škandál, to bol prosím automaticky trestný čin.

Dnes by to malo byť iné, ale nie je

Nahrávky z kauzy Gorila sú veľkou časťou verejnosti prijímané ako jednoznačne hodnoverné. Berú sa ako pravdivé. Lenže pravda je pojem, s ktorým sa vždy borili všetci mudrci. Neskôr sa im hovorilo filozofi, dnes právnici. Ibaže v právnom štáte je k poznaniu pravdy, resp. preukázateľnej viny, potrebné priradiť aj vierohodnosť a overiteľnosť, autentickosť, správnosť a iné, často veľmi individuálne vnímané pojmy. Inými slovami, je nutná aj dokázaná skutočnosť, teda potvrdený odraz reality. Bude taký odraz reality všeobecne prijímaný? Najjednoduchším dôkazom na usvedčenie bývajú odtlačky prstov alebo najnovšie skúška DNA. Ak žalovaný tvrdí, že na mieste činu nikdy nebol a nájdu sa tam jeho odtlačky prstov alebo ak zapierajúci „autor“ otcovstva tvrdí, že dieťa nie je jeho a DNA potvrdí, že áno, potom to vyzerá na jednoznačné usvedčenie z nepravdy. Samozrejme, mohlo sa aj stať, že odtlačky na miesto činu ktosi podvrhol alebo spermie do ženy teoreticky implantoval niekto iný.

Dokážte to!

To už však patrí do odboru kriminalistiky, nie politiky. Udavačský, závetný alebo iný list potvrdený vlastnoručným podpisom, to je už silnejšia káva, pretože s podpismi je to ako s obrazovými falzifikátmi. Sú majstri, ktorí ich dokážu perfektne napodobiť, lenže sú ešte väčší majstri, ktorí tieto podvody dokážu vyvrátiť. Tu už však pravdivosť expertov nie je taká jednoznačná ako u odtlačkov prstov či DNA. Výrazne sporné a súdmi v USA všeobecne neuznávané sú aj testy na detektore lži. Ak by si z korupcie závažne podozrivé indivíduá a tucty iných domnelých (a zrejme nie vždy iba domnelých) kumpánov posadali za detektor, vyšli by od neho asi bez ujmy.

Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik