Ukrajinu a Poľsko dobehli ich vzájomné dejiny. Bratia v zbrani v boji proti ruskej expanzii si vošli do vlasov

Je to vlastne menej zaujímavé ako smutné. Poľsko patrí k najväčšiemu európskemu vojenskému a politickému spojencovi Ukrajiny v jej vojne proti Rusku, najmä od druhej ruskej invázie. Diplomaticky sa však nečakane vzťahy zasekli.

Ukazuje sa, že dejiny sú mocná zbraň. Západ nechápe: čo tu nemôže dôjsť k historickému zmiereniu ako medzi Veľkou Britániou a USA alebo ako medzi Francúzskom a Nemeckom? Lenže ukazuje sa, že dejiny sú mocná zbraň.

Poľsko-ukrajinské vzťahy skalilo gesto ukrajinského prezidenta V. Zelenského, ktorý pomenoval špeciálnu jednotku Ukrajinských ozbrojených síl po Ukrajinskej povstaleckej armáde (UPC) z čias druhej svetovej vojny. Táto nacionalistická armáda, všeobecne známa ako „banderovci“ podľa svojho veliteľa Stepana Banderu, bojovala v druhej svetovej vojne za nezávislosť Ukrajiny proti všetkým, vrátane Nemcov, a to všetkými prostriedkami. Je spájaná najmä s volynskými masakrami v rokoch 1943 – 1945, keď pri etnických čistkách prišlo o život na 60 – 100 000 ľudí bez rozdielu pohlavia a veku. Okrem Poliakov UPC preventívne etnicky „čistila“ oblasť, ktorú chcela po vojne vidieť v samostatnej Ukrajine, aj od Židov a volynských Čechov. Zelenskyj však tvrdí, že UPC nemalo s masakrami vo Volyni nič spoločné a išlo o etnický konflikt, t. j. občiansku vojnu. Je to podobné, ako keď Rusko tvrdí, že v 30. rokoch nespôsobilo na Ukrajine hladomor (golodomor) za účelom vykynoženia ukrajinského etnika, pretože hladom vtedy predsa „umierali aj Rusi a iní“. Mimochodom, ten istý argument používajú Turci, keď popierajú arménsky holokaust: „trpeli všetci, nielen Arméni“.

Dnešní „banderovci“ na Ukrajine

Hlavným protivníkom UPC boli všeobecne Rusi, ale tí vo Volyni neboli práve „poruke“. Proti nim, t. j. proti Červenej armáde, UPC bojovala partizánskym spôsobom. Ak Rusko dnes stále ešte tvrdí, že „oslobodzuje“ Ukrajinu od „banderovcov“, masakry vo Volyni ich sotva dojímajú. Irituje ich ten aspekt nacionalistického hnutia, ktorý bojoval za nezávislosť Ukrajiny od sovietskeho impéria. Oni totiž žiadni banderovci na Ukrajine nie sú, existujú iba tí, ktorí si uctievajú ich spomienku. Symbolický akt pomenovania jednej jednotky budú teraz inštrumentalizovať a tvrdiť, že bojujú proti fašizmu a ďalej šíriť rozprávku o Banderovi a štyridsiatich lúpežníkoch. Ruské motívy sú úplne iné ako postoj Izraela, ktorý má kvôli stúpajúcej obľube Banderu (po sovietskej invázii ho už 70 % Ukrajincov hodnotí ´pozitívne´) s Ukrajinou tiež napäté vzťahy. V UPC vidí totiž jeden z nástrojov holokaustu.

Je otázkou, prečo ukrajinský prezident tak riskoval vzťahy so svojím úhlavným kamarátom v regióne – s Poľskom. Musel si byť vedomý toho, že Poľsko bude voči Ukrajine reagovať inak ako trebárs Nemecko na Veľkú Britániu po odhalení sochy britskému „mäsiarovi“, generálovi Arthurovi Harrisovi, ktorý manažoval letecké útoky na Nemecko. Zahynulo pri nich na pol milióna ľudí a keďže muži bojovali na fronte, išlo väčšmi o ženy, deti a starých ľudí. Ale vzťahy medzi Berlínom a Londýnom to nenarušilo. Nie je ani dôležité, že poľský prezident odobral Zelenskému Rád bielej orlice, najvyššie poľské vyznamenanie. Podstatné je, že sa vo veľmi nevhodnej dobe rozjatrili vzťahy medzi blízkymi spojencami v spoločnom zápase proti tradičnému nepriateľovi – Rusku, ZSSR a teraz po staronovom opäť Rusku. Ale logiku to má. Zelenskyj v existenčnom zápase so svetovou veľmocou potrebuje vzpružiť historickú národnú hrdosť Ukrajincov, a preto riskuje.

Ukrajinci tiež majú svoje argumenty

Vzájomná dejinná ukrajinsko-poľská nevraživosť je iba prekrytá súčasnou rusko-ukrajinskou vojnou, časovo siaha hlbšie. Napr. v roku 1930 vydal Výkonný výbor zástupcov ukrajinských organizácií v ČSR brožúru pod názvom Pogrom proti Ukrajincom v Poľsku. Píše sa v ňom o vyčíňaní „poľskej soldatesky“ proti 7 miliónom Ukrajincom „pod poľskou okupáciou“. A tento výkonný výbor vyzýva svet, aby „zastavil bandy poľských pogromníkov“ na „ich krvavej ceste“.

Pre Zelenského sú dnes nacionalisti z UPC veteránmi boja za ukrajinskú nezávislosť, lenže chudera EÚ teraz musela spozornieť: ak prijme Ukrajinu za člena, bude musieť obrusovať nezahojené historické jazvy v bývalej východnej Európe.

Autor je bezpečnostný analytik.

229