Svet totalitných terminológií. Máte pocit, ako keby sme spadli do žumpy? Ide o dobový spôsob ideológie založenej na nadávkach

Priam plastickým predchodcom filozofie založenej nie na vyvracaní dôkazov protivníka, ale na osočovaní a nadávkach, je vodca svetového proletariátu V. I. Lenin.

Keď ešte fušoval do filozofie, spísal dielko „Materializmus a empiriokriticizmus“ (1908), zamerané proti v nemčine publikujúcim filozofom E. Machovi (inak rodákovi z Brna) a R. Avenarisuovi. Ich argumenty (išlo o filozofiu fyziky) vecne nevyvracal. Keď narazil na tézy, ktoré sa priečili marxizmu, spustil reťazovú reakciu nadávok na ich adresu.

Totalitná terminológia najznámejších socializmov

V nacistickom a komunistickom socializme narazíme na ideologické termíny, ktoré vychádzajú z rovnako nasmerovaného myslenia. Ide, samozrejme, o samotný socializmus. S tým, že jeden bol „národný“, druhý „medzinárodný“. Hlavným článkom hybnej sily moderných dejín boli pre jedných rasa, pre druhých klasa, teda trieda. Kto do tejto kategórie zapadol, bol rasovo či triedne bezúhonný, pred pomstychtivosťou oboch režimov ich mohol ochrániť práve ich pôvod. Oba režimy mali aj veľmi príbuzné svetovládne ciele: národno-socialistický Lebensraum sa sústredil na dobýjanie cudzieho územia pre národ a vyvolenú rasu, druhý socializmus na dobýjanie sveta pre triedne chápanú ideológiu. Nástrojom bolo zavedenie „organizovanej jednoty názorov“, t. j. zjednotenie všetkých spoločenských oblastí pod vplyvom a vedením jednej štátostrany. Nacistický socializmus pracujúci s mimoriadne invenčným jazykom operoval termínom Gleichschaltung. Kto nepracoval v prospech jedného či druhého režimu, bol stíhaný ako vykorisťovateľský parazit, príživník, v Nemecku Schmarotzer. A za „príživu“ sa fasovala „basa“, poprípade láger.

Oba režimy si s privlastňovaním územia, ktoré im nepatrilo, nerobili pojmovo nijaké problémy. Jednoducho ho zabrali formou anšlusu (Rakúsko, Krym, Donbas), bratskej pomoci (ČSSR), ochrany (protektorát), oslobodenia vlastných menšín od národnostného a jazykového útlaku. Inokedy si korisť spravodlivo rozdelili (zharmonizovaný útok na Poľsko) a chápavo sa pozerali iným smerom, keď si druhý brat hral na svojom expanzívnom piesočku (tu západná Európa, tam baltské krajiny, Fínsko). Terminologická vynaliezavosť oboch „izmov“ nepoznala hraníc.

Päťdesiate roky v Československu v znamení ťažkej pojmovej artilérie

Náhodou som vytiahol knihu vydanú v roku 1954 v Štátnom nakladateľstve politickej literatúry, teda v čase, keď väčšina z nás ešte nežila. Pre istotu som si musel dvakrát overiť, kto ju napísal, ale to si nechám nakoniec ako prekvapenie (prosím nepreskakovať!).

Kniha sa volá „Zhoubná úloha pravicových socialistů v ČSR“. Treba si pripomenúť, že sociálna demokracia vo vtedajšom Československu bola hlavným konkurentom KSČ pri získavaní lojality ľavicovej časti voličstva, hoci po februári 1948 to bolo bezpredmetná, v lepšom prípade skrytá lojalita. Autor sa však do „pravicových socialistov“ púšťa slovníkom, ktorý vtedy dominoval v propagandistickej literatúre. Dominovali označenia, vtedy považované za triedne moderné, s maximálne hanlivým nádychom: kapitalistický, imperialistický, buržoázny, protiľudový, príživnicky, reakčný, tmársky, vykorisťovateľský, revizionistický, oportunistický. Niektoré z týchto označení sa používali aj v čase nenormálnej normalizácie.

Autor spätne obviňuje nekomunistických sociálne demokratických predstaviteľov, vtedy už často vo väzení alebo v emigrácii, z odborárskej byrokracie, závislosti od meštiackych vplyvov, kapituláciou pred kapitalizmom, zrady na utláčaných a vykorisťovaných triedach a pracujúcej inteligencii, malomeštiactva a kozmopolitizmu. T. G. Masaryk podľa autora so socializmom iba koketoval, ale zdravé jadro robotníckej triedy vnútri sociálnej demokracie ho už dávno odhalilo ako „meštiackeho profesora“ a demaskovalo ho ako „kontrarevolučného ideológa“. Jeho dielo „Rusko a Európa“ je „skreslený a znetvorený pohľad meštiackeho doktrinára“. Autor sa ponosuje, že v čase, keď mala sociálna demokracia v štáte silnú pozíciu, udržiavala roľnícku triedu v zaostalosti a dbala na to, aby nikto „nepoznal dielo geniálneho V. I. Lenina“. Autor pamfletu však páli muníciou aj mimo sociálnu demokraciu. Slovenského politika Milana Hodžu, československého predsedu vlády v predvojnovej republike, charakterizuje ako „reakčného politika agrárnej strany“, ktorý „podporoval Henleinovu stranu a bol jedným z hlavných predstaviteľov Mníchova“. M. R. Štefánik nedopadol lepšie. Pre autora to bol „agent západných imperialistov a organizátor intervencie československých légií proti mladej sovietskej republike“. Podobných šťavnatostí je v knihe viac, ale autor nás uisťuje, že „ľud odmietol vrátiť sa k ponižujúcej a škodlivej úlohe satelitu západného imperializmu“ a „trieštiť postup svetového pokroku“.

Áno, v takom duchu sa vtedy písalo. A potom?

Tvorca tejto knižky možno vytriezvel v roku 1968, kde počas invázie bratských vojsk zhodou okolností zastával post ministra zahraničných vecí ČSSR (a na svoje šťastie bol v tom čase mimo ČSSR). V New Yorku vystúpil v Bezpečnostnej Rade OSN, inváziu odsúdil, nazval ju okupáciou a po podpise Moskovských protokolov ako minister skončil ešte v septembri 1968. Neskôr podpísal Chartu 77 a stal sa jedným z jej prvých troch hovorcov. V rokoch 1990 – 1992 pracoval ako poradca Alexandra Dubčeka a o svojej nekompromisnej minulosti sa príliš nevyjadroval. Volal sa Jiří Hájek.

Autor je bezpečnostný analytik.

324