Štafeta prebratá s gráciou, alebo ako sa kalil chladný pragmatizmus

Zhrnúť posledných dvadsať rokov života Roberta Fica do jedného novinového stĺpčeka je úloha hodná hrdinu. Komentátori sa unúvajú, analytici krivia obočie a bežný občan si buď odpľuje, alebo nadšene zatlieska – podľa toho, ku ktorému táboru ho viaže hypotéka či nostalgia. Z kaviarní neustále počúvame tie isté obohraté platne: Ach, ten strašný populizmus! Ach, tie nešťastné reformy Mikuláša Dzurindu, ktoré unavili národ! Ach, tá naivná, rozhádaná opozícia, ktorá nevie napočítať do päť a hádže po sebe hračky v pieskovisku! Aké pohodlné. Aké… lyrické. A predovšetkým, aké strašne vzdialené od reality.

Nalejme si čistého borovičkového vína. Pripisovať úspech troj- a štvrťnásobného premiéra len lacnému populizmu a slabosti súperov je ako tvrdiť, že McDonald’s prosperuje iba preto, že ľudia sú leniví variť a v iných reštauráciách občas prihorí polievka. Nie, milí moji. Za týmto úspechom nie je folklór, ale čistý, chladnokrvný pragmatizmus generálneho riaditeľa akciovej spoločnosti s názvom Štát. Robert Fico totiž nezačal na zelenej lúke. On nevynašiel slovenský politicko-ekonomický model. On ho len zdedil, upratal, utrel z neho krvavé stopy deväťdesiatych rokov a dal mu európsky certifikát kvality.

Keď Vladimír Mečiar v divokých časoch rozdával fabriky svojim verným za korunu, zakladal to, čo vznešene nazýval „domáca kapitálotvorná vrstva“. Stvoril skutočných otcov zakladateľov slovenskej ekonomickej elity. Nie nejakých oligarchov z ulice, ale novú aristokraciu s hrubými krkmi a ešte hrubšími peňaženkami. Keď však Vladimír zistil, že s boxovaním do novinárov a medzinárodnou izoláciou to ďaleko nedotiahne, štafetový kolík ležal na zemi. A vtedy pribehol mladý, svieži, v dobre padnúcom obleku odetý Robert.

Pochopil, že táto Mečiarova elita potrebuje niekoho, kto nielenže udrží ich majetky v bezpečí, ale zabezpečí im pokoj na prácu v hrejivom objatí európskych fondov. Žiadna sociálna demokracia švédskeho typu pre chudobných – to bol len reklamný leták pre voličov a dôchodcov, aby mali čo čítať pri čakaní na poliklinike. Skutočným biznisplánom bolo vybudovanie štátu, ktorý patrí do rúk tejto vyvolenej elity. A ten plán vyšiel na jednotku s hviezdičkou.

V čom je to tajomstvo šéfovho úspechu, ktoré akademickí komentátori nevedia rozlúštiť, ani keby im svietilo do očí?

V prvom rade je to elementárna, priam kmeňová lojalita. Kým slovenská pravica sa dokázala rozhádať na tom, či má byť daň z pridanej hodnoty devätnásť alebo devätnásť celých päť percenta, a jej lídri sa navzájom bodali do chrbta pri každej raňajšej káve, v Smere platil iný zákon. Zákon holdingu. Šéf sa dokázal postarať o svojich. Nech sa stalo čokoľvek, nech vyplávalo na povrch akékoľvek video, nahrávka z chaty alebo colný únik, verní vedeli jedno: šéf ich nehodí cez palubu. Podrží ich, uprace do závetria, počká, kým prehrmí búrka. Na oplátku sa žiadala jediná vec. Absolútna poslušnosť. Pretože zrada sa v tejto rodine neodpúšťa. Zrada znamená politickú a spoločenskú smrť. Chladné? Áno. Pragmatické? Maximálne.

Analytici navyše radi plačú nad „oklamaným voličom“, akoby priemerný Slovák nevedel napočítať do desať. Lenže slovenský volič je v skutočnosti rovnaký cynik a pragmatik ako tí na úrade vlády. Pochopil pravidlá hry a uzavrel so Šéfom tichú spoločenskú zmluvu. Vie, že z koláča sa ujde najprv akcionárom hore, ale vie aj to, že Smer z neho na rozdiel od moralizujúcej pravice vždy asmoň zopár omviniek namrví na stôl v podobe trinástych dôchodkov, vlakov zadarmo či dotovaného plynu. Je to férová transakcia: ja tebe hlas, ty mne istotu, že zajtra nebude horšie. Žiadna ideológia, čistý výmenný obchod.

A ak by vám to bolo málo, Smer pod vedením svojho generálneho manažéra vybudoval najlepší personálny výťah v dejinách strednej Europy. Ak si bol lojálny na okrese, korporácia ťa nenechala v štichu. Vytiahla ťa z pozície bezvýznamného úradníka niekde v Humennom či Veľkom Krtíši priamo do Bratislavy na ministerstvo, do štátneho podniku alebo na čelo úradu. Vytvorila sa tak druhá a tretia generácia regionálnej elity, ktorej životný blahobyt, bavoráky a rodinné domy stoja a padajú s úspechom firmy. Fico k tomu navyše ponúkol politický azyl a generálnu amnestiu na minulosť pre každého pragmatika, ktorý vie priniesť hlasy alebo peniaze. Ak si užitočný, tvoje hriechy sú odpustené.

Celá táto mašinéria však stojí a padá na jednom jedinom mužovi. A tu sa dostávame k najlepšiemu komunikačnému triku v Šéfovom repertoári: k jeho svätej vojne proti médiám.

Tie neustále útoky na novinárov nie sú žiadnym nekontrolovaným výbuchom hnevu. Je to chladne vykalkulovaná psychologická bariéra. Cieľ je jednoduchý: totálne spochybniť akékoľvek vonkajšie tvrdenie a vysvetliť voličovi, že kým tam vonku, v redakciách a v opozícii, vládne permanentný chaos, hystéria a bordel, vnútri pevnosti Smer je všetko v absolútnom poriadku, svieti sa a kúri.

Lenže tento preklad reality funguje len vtedy, keď ho rozpráva on. Voliči totiž veria iba Šéfovi. Skúste na tú istú tlačovku postaviť podpredsedu parlamentu Tibora Gašpara. Ľudia mu to jednoducho nežerú s takým apetítom. Postavte tam ministra poľnohospodárstva alebo akéhokoľvek iného usmievavého mužíčka zo Smeru a zistíte, že tlačovka bez Fica stráca tie slávne, bleskymetajúce grady. Bez neho je to len bezvýznamné referovanie úradníkov stredného manažmentu, ktoré nikoho nedojme. Smer nie je hnutie, je to divadlo jedného herca.

Divadlo, ktoré sa práve presúva do finálneho dejstva drsnej sezóny. Opozícia totiž konečne pochopila hru, chopila sa zbrane, s ktorou dovtedy operoval Smer, využila jeho vlastnú chybu a spúšťa masívnu kampaň. Šéf však nenecháva nič na náhodu. Okamžite prepína do osvedčeného útočného režimu a vyťahuje ťažký kaliber – príbehy o tunelovaní štátu cez neziskovky. Scenár je napísaný a niet z neho úniku. Brutálna politická vojna sa práve začala. Otázkou však zostáva, kto z tohto krviprelievania dvoch unavených gladiátorov v aréne nakoniec vyťaží najviac. Všetko nasvedčuje tomu, že kým sa Smer s opozíciou budú navzájom vyčerpávať a kántriť, víťazný veniec si potichu a bez jedinej kvapky potu odnesie Republika.

A tak dnes Robert Fico sedí na premiérskom kresle, hoci bol v roku 2006 pri svojom prvom nástupe mladší, než je dnešný líder opozície Šimečka, ktorého familiárne označuje za chlapca. Dnes je najmladším aj najstarším premiérom súčasne, politickým dôchodcom aj dravcom v jednom. Hovorí sa, že sa mení, aby zostal rovnaký. Ale on sa nemenil. To len my sme si doňho premietali svoje naivné ilúzie o tom, ako má vyzerať európska politika. On len dôsledne aplikoval pravidlá hry, ktoré prevzal od otcov zakladateľov z HZDS, a povýšil ich na umenie. Kým opozícia dodnes píše precítené statusy na sociálne siete a organizuje tlačovky o morálke, Smer riadi štát s tabuľkou v Exceli.

Robert Fico dnes možno vyzerá ako obeť svojho úspechu a musí v politike prežiť za každú cenu, aj keby sa mal stať svojou najhoršou verziou. Ale ruku na srdce – pre svojich akcionárov, pre elitu, ktorú tak verne chráni, a pre aparát, ktorý na ňom parazituje, bude vždy tou najlepšou možnou verziou. Pretože populizmus človeka unaví, opozícia sa časom vymení, ale vernosť, teplé miesta a chladný pragmatizmus – tie na Slovensku nepodliehajú inflácii.

299