Princíp jednohlasnosti Európsku úniu ťaží ako okovy na nohách. Je to drahý a ľahko zneužiteľný luxus

Keď krajiny strednej východnej Európy bojovali vo svojich národných politikách o integráciu do EÚ, boli ochotné sľúbiť všetko a obetovať takmer všetko vrátane odovzdania časti svojej suverenity Únii. Dnes je všetko inak. V móde je obrana „vlastných záujmov“ a boj proti bruselskej byrokracii. Košeľa je predsa bližšia ako kabát.

K princípu jednohlasnosti a jej nefunkčnosti v dôsledku vetovať kľúčové rozhodnutia sa v EÚ vyjadrovali už mnohí európski politici a najnovšie túto organizačnú slabosť vyniesol na svetlo nemecký spolkový minister vnútra Johann Wadephul na konferencii, ktorú usporiadala počiatkom mája tohto roka Nadácia Konrada Adenauera. Samozrejme, že v Nemecku, samozrejme, že v Berlíne a nie náhodou pri príležitosti 150. výročia narodenia bývalého kancelára Západného Nemecka (SNR), ktorý sa po vojne ako aktívny antifašista zaslúžil o demilitarizáciu tejto časti Nemecka a o urovnanie cesty pre vstup SRN do Európy a Severoatlantickej aliancie.

Johann Wadenphul ako Adenauerov politický sympatizant (tiež kresťanský demokrat za stranu CDU) si na tomto podujatí, o ktorom referujú všetky nemecké médiá, sa pustil do veľmi háklivej témy, ktorá činnosť EÚ ochromuje: do jednohlasnosti v EÚ pri vynášaní dôležitých rozhodnutí. Právo každého jedného člena EÚ vetovať je zakotvené aj spochybňované, platí, dá sa obísť, ale zatiaľ táto vymoženosť existuje a problém sa vynoril na povrch po rusko-ukrajinskej vojne. Ukázalo sa, že stačí jedna „neposlušná“ alebo cudzou mocnosťou kúpená vláda a z EÚ sa razom stáva chromá kačica. Nemôže sa pohnúť, nedarí sa jej vydať záväzné rozhodnutie, nie je schopná obstáť v medzinárodnej ekonomickej, politickej a morálnej konkurencii oproti USA alebo Číne (tej pevninskej), ktorá inak drží politické opraty pevne v rukách. Ale to je už skôr téma pre tých, ktorí sú skeptickí k západnému typu demokracie.

Len malá retrospektíva

Bol som ešte malý (1996?), keď som sa zúčastnil na jednej konferencii v Paríži (odporné mesto, tí ľudia tam ani neovládajú esperanto) o integrácii krajín strednej východnej Európy do EÚ. Vystúpil jeden významný regionálny politik, ktorého uviedli ako starostu mesta Marseille. A pustil sa zostra do politiky rozširovania EÚ o „východniarov“. V svojom expozé si neodpustil ironickú a štipľavú poznámku, či chceme, aby nám v Európe blokáciou rozkazovala krajina ako nejaká „Slovaquie“? Samozrejme, netušiac, že v diskusnom paneli sedí „citoyen“ de Slovaquie (reprezentoval som jednu nemeckú univerzitu). Dnes však tomu pánovi starostovi z mesta grófa Monte Christo dávam za pravdu. Organizácie ako EHS/ES/EÚ (postupne) hrali vabank, keď si predtým nevyriešili otázky s právom veta a pustili si pod kožu takých členov, akými boli príslušníci bývalých komunistických krajín. Bolo to riskantné. Len čo vyjedia eurofondy, ukáže sa ich farba v ešte krikľavejšom svetle. Členstvo v EÚ je predovšetkým zodpovednosť za celý tento historický celok a v teste zodpovednosti krajiny ako Maďarsko, Slovensko či najnovšie Česko neobstáli zrovna na výbornú.

Ako von z tohto marazmu?

Spolkový minister vnútra iba obohrával staršiu pesničku: je nutné s tým niečo urobiť. Zopakoval dokonca staršiu myšlienku, že určitá skupina štátov, ktorá chce napredovať rýchlejšie, sa nemá nechávať zdržiavať tými pomalšími. Len tým oprášil už niekoľko rokov diskutovanú tému o „viacrýchlostnej Európe“. Johann Wadenpuhl to očividne hrá na „kvalifikovanú väčšinu“. Stačia na to základy jednoduchej aritmetiky: v EÚ je 27 členských štátov a ak solídna kvalifikovaná väčšina – pätnásť z nich – podporí návrh pod podmienkou, že vlády budú zastupovať 65 % obyvateľov EÚ, návrh sa stáva záväzným pre všetkých. Iste, to bude kriku, ako „veľkí“ utláčajú „malých“. Ale nikto nijakej krajine predsa nebráni, aby z EÚ vystúpila. Hungaro-exit? Slovak-exit? Czech-exit? Veľa šťastia!

Autor je bezpečnostný analytik.

104