Nech žije deviaty máj, bol lásky čas, nech sa nás ujme ten jarný čas. Prečo putujeme do Moskvy a nie do Normandie?

A je to tu zas, zasa, zase včas (ach, tie slovenské príslovky), orgován vonia a ľudia šepkajú si, že je „k láske čas“. Nie je tak, „Karle Hynku Mácho“? Deviateho mája sa vraj skončila druhá svetová vojna a mnohí pozvaní a platení politici smerujú do tretieho Ríma – Moskvy. Ale ono to očividne bolo s tým koncom vojny akosi inak. Aspoň podľa oficiálnych dokumentov.

Skúsme si to „zrekonštruovať“: 30. apríla 1945 sa vodca Veľkonemeckej ríše, akýsi Adolf Hitler, úbohá, ale významná figúra svetových dejín, dopustil vlastizrady. Spáchal samovraždu. Už predtým, kým sa toho dopustil, bolo neskoro. V lete tohto nešťastného bývalého roku Pána sa západoeurópskí spojenci bezočivo navalili na normandské pláže a uvrhli Európu do katastrofy. Našťastie, iba tú jej západnú časť, ten východný terén potom kvitol ozlomkrky. No a potom apokalyptický raj išiel naplno. Pokračoval. Chcete to počuť ďalej predtým alebo odzadu?

Druhá svetová vojna sa na európskom bojisku (na Hirošimu sa ešte čakalo) skončila druhého mája 1945, aspoň fakticky. Pravda, oficiálne až siedmeho mája 1945, hodinu pred polnocou SELČ (vtedy sme ešte v Európe nemali ako v pupku sveta letný a zimný čas) a akýsi nemecký generál (možno Jodl, možno Keitel) podpísal kapituláciu Ríše. A to, prosím, kapituláciu bezpodmienečnú. Oficiálna kvázi ceremónia nemeckého zlyhania v ďalšej svetovej vojne sa konala 8. mája 1945. Ibaže Nemecko sa úplne vzdalo až 9. mája 1945 – prosím zohľadniť posun časov, ale tento detail je bezvýznamný. Ešte mi dajte vedieť.

Európsky svet oslavuje ôsmy máj ako „Deň Víťazstva“. Ak Ríša podpísala kapituláciu o jeden alebo o dva dni v inom čase a v inú hodinu, nechajte sa historicky zviditeľniť a napíšte. Rád si to (ako bývalý archivár) nechám overiť.

Púte na Rus majú svoju tradíciu

Ešte pred deviatym májom 1945 (to sme ešte dávno neboli na svete) sme oslavovali „hrdličtin zval k lásce hlas“, potom sa z nás stali anarchisti, socialisti, nacisti a komunisti (ďakujem za Tvoju prácu, pani Hannah Arendtová). Ako slavjanofili a rusofili sme sa podobne ako Ľudovít Štúr chodili duchovne modliť k zlatému teľaťu – do tretieho Ríma, Moskvy – a občas sme vyronili aj zopár rusofilských sĺz. Sú to predsa naši bratia. Slovania, naša krv. No nepatríme k sebe? Deviateho mája, na počesť víťazstva Sovietskeho zväzu nad fašizmom (pánboh chráň skríknuť, že nad socializmom) naši papaláškovia lietajú do Moskvy, nie na cintoríny do Normandie a už vôbec nie na hroby obetí gulagov. Hovorí sa tomu historické rázcestie, odborne revizionizmus (ale nie ten husákovský).

A neodpustím si vtip, ktorý, hádam, môže znervózniť iba ozajstného eurorasistu: stretnú sa dvaja ľudoopi v pralese a jeden pozdraví toho druhého „privétom“ – „zdravstvuj“ ty ľudoop. Ten prvý sa cíti poškodený na dobrej povesti a reaguje, že on je gorila a nie orangutan. A ten druhý opáči: tak si choď k svojmu druhu, ty šimpanz…

Autor je bývalý poradca ministra obrany Slovenskej republiky.