Pokrytectvo ako politická smrť: Prečo kauza okolo Nadácie Fórum môže zmeniť slovenské voľby

Slovenskú politiku nikdy nezničili samotné kauzy. Zničilo ju vždy až pokrytectvo. Voliči totiž dokážu odpustiť chybu. Dokážu odpustiť aj zlyhanie. Nedokážu však odpustiť moment, keď nadobudnú pocit, že pre jedných platia pravidlá, ale pre druhých nie.

A práve preto je kauza okolo Nadácie Fórum potenciálne oveľa nebezpečnejšia, než si dnes mnohí v Progresívnom Slovensku pripúšťajú.

Na úvod považujem za dôležité povedať jednu zásadnú vec. Martu Šimečkovú osobne nepoznám. Nepoznám ju ani ako verejnú postavu. Rovnako nepoznám zákulisie rodiny Šimečkovcov a netvrdím, že niekto automaticky spáchal trestný čin len preto, že je predmetom mediálneho záujmu.

A rovnako platí ešte jedna vec: Michal Šimečka nenesie osobnú vinu za svoju matku. Politik si rodičov nevyberá.

Lenže problém celej kauzy dnes už dávno nie je iba právny. Je predovšetkým psychologický a politický. Lebo ak sa ukáže, že pri nakladaní s verejnými alebo dotačnými zdrojmi dochádzalo k vážnym pochybeniam, vzniká zásadný problém dôveryhodnosti prostredia, ktoré sa dlhé roky prezentovalo ako morálna alternatíva voči „starému systému“.

A práve tam začína byť situácia pre PS mimoriadne nebezpečná.

Celý prípad totiž podľa verejne dostupných informácií nepôsobí ako profesionálne pripravený sofistikovaný mechanizmus. Skôr vytvára dojem amatérstva, nepozornosti a zvláštneho pocitu, že niektorí ľudia nadobudli presvedčenie, že ich nikto nikdy nebude kontrolovať.

To je možno ešte horšie než samotná kauza. Lebo ak niekto roky pracuje s verejnými zdrojmi, musí automaticky počítať s tým, že raz príde kontrola. A ak neprišla celé roky, je legitímne položiť si otázku – prečo.

Tu sa dostávame k podstate celej veci.

Mám totiž pocit, že veľká časť mediálneho a mimovládneho prostredia o fungovaní niektorých mechanizmov vedela dávno. Stačilo sledovať staršie kauzy, kontroverzie či zvláštne prípady okolo médií a verejných honorárov.

Meno Edwin Grassmeier nie je v slovenskom mediálnom priestore nové. Kauzy okolo jeho textov, otáznikov nad autorstvom či podozrení z plagiátorstva existovali dávno pred tým, než sa na Slovensku začali viesť veľké morálne vojny o transparentnosti a politickej kultúre.

Práve preto dnes pôsobí zvláštne, keď niektoré médiá vystupujú v pozícii absolútnej morálnej autority, hoci v minulosti pri vlastných problémoch často mlčali.

A možno je na celej situácii najironickejšie práve to, že Robert Fico dnes používa presne tie metódy, ktoré na Slovensku roky zdokonaľovali médiá, mimovládny sektor a progresívna časť opozície.

Personalizáciu.

Morálny tlak.

Mediálne kampane.

Vytváranie symbolov dobra a zla.

Rozdiel je len v tom, že tentokrát stoja na opačnej strane barikády.

Robert Fico veľmi dobre chápe jednu vec – voľby sa nevyhrávajú iba programom. Vyhrávajú sa psychológiou. A ak sa mu podarí dostať do hláv voličov PS pocit pochybnosti, môže dosiahnuť viac než akoukoľvek ekonomickou témou.

Preto si myslím, že cieľom celej operácie nemusí byť právna likvidácia Michala Šimečku. Politicky je oveľa dôležitejšie oslabiť jeho dôveryhodnosť. A tam vzniká problém.

Progresívne Slovensko totiž nestojí iba na programe. Stojí najmä na obraze modernej, slušnej a hodnotovej alternatívy. Ak sa tento obraz začne rozpadať, následky môžu byť oveľa vážnejšie než pri tradičných stranách.

Slovenská politika už podobné situácie zažila. SDKÚ nepadla len kvôli Gorile. Padla preto, že jej voliči prestali veriť vlastnému príbehu. Sieť nepadla len kvôli jednej kauze. Padla preto, že medzi marketingom a realitou vznikla priepasť. A presne toto je dnes riziko pre PS. Neznamená to automaticky, že Michal Šimečka musí odstúpiť. Politicky by to dnes možno ani nič nevyriešilo. Jeho problém je však iný: môže sa postupne stať väčšou záťažou než výhodou — pre vlastnú stranu, pre opozičný tábor aj pre občanov, ktorí od opozície očakávajú dôveryhodnú alternatívu.

A bolo by chybou myslieť si, že tento problém sa týka iba PS. V skutočnosti je to obraz celej slovenskej politiky, kde si jednotlivé tábory roky budovali morálne monopoly, no často zabúdali, že raz budú rovnakému metru čeliť aj sami.

A do toho vstupuje ešte jedna dôležitá vec.

Fico je pravdepodobne iba na začiatku. Som presvedčený, že Smer ešte neukázal všetko. Či existuje dôkaz, že niekto z rodiny o fungovaní systému vedel, dnes neviem posúdiť. Ale politická logika naznačuje, že ak by nič ďalšie neexistovalo, celá kauza by sa neeskalovala tak systematicky.

A ak sa v správnom momente objaví ďalšia informácia, PS môže mať obrovský problém nie preto, že prehrá argumentačne, ale preto, že prehrá emocionálne.

A emócia rozhoduje voľby.

Možno sa napokon nestane vôbec nič.

Možno nikto nepôjde do väzenia.

Možno sa celá kauza právne rozpadne.

Ale politika nie je súdna sieň.

Politika je psychológia.

A keď raz volič začne cítiť rozpor medzi tým, čo politik hovorí, a tým, čo žije jeho vlastné prostredie, vznikne trhlina.

Najprv malá.

Potom volebná.

A nakoniec historická.

Presne tak padali strany, ktoré ešte pár mesiacov pred voľbami pôsobili neporaziteľne.

A možno je na celej situácii najtragickejšie to, že Progresívne Slovensko malo historickú šancu stať sa dominantnou silou modernej opozície. No namiesto toho dnes riskuje, že sa začne topiť v kauze, ktorá možno právne ani nebude najväčšia — ale politicky môže byť smrteľná.

Pretože politika nie je o tom, kto kričí hlasnejšie o morálke.

Politika je o tom, komu ľudia ešte veria.