Fico sa vraj stretol s prezidentom Zelenským kdesi v Jerevane. O čom sa tí dvaja asi tak mohli rozprávať?

Podľa sprostredkovaných agentúrnych správ sa slovenský premiér (vraj mafián) a ukrajinský prezident (vraj korupčník) stretli ako kamaráti – politici, podali si ruky a ukrajinský partner si pred kamerami radšej neodpľul.

On, veľký Volodymyr, sa ponížil, avšak tú ruku bezvýznamného Slováka, dnes už bez Orbána, neposlinil. Podal mu ju, tak káže protokol. Či si tí dvaja politici mali niečo povedať, je zbytočná otázka. Prezident Ukrajiny nemal s touto utrápenou vládou a jej predsedom o čom hovoriť.

Priority ukrajinského šéfa vlády v Kyjeve (tam, v tom bývalom hlavnom meste Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky, ho majú naozaj celkom radi) a šéfa Úradu vlády v Bratislave (v tomto meste ho až tak radi nemajú) sa totiž principiálne rozchádzajú. Jeden (možno oligarchický mafián) nejde oslavovať zbavenie sa nacizmu do Moskvy, ale tak trochu jeho znovunastolenie. A to, prosím, nie 8. mája, ale just toho deviateho. V ten prvý deň sa totiž skončila druhá svetová vojna kapituláciou samotnej Veľkonemeckej ríše. A deň na to (vraj kvôli časovému posunu) slávne v tejto vojne zvíťazil Sovietsky zväz. Takže obyčajný človek vlastne nevie, či vyhrali Spojenci alebo „Rusi“.

Tak, ako to bolo?

Dajme si to ako laici dokopy. Stretnú sa teda prezident Ukrajiny s predsedom vlády SR. Samozrejme, nie zoči-voči tankom a raketám na Červenoj ploščádi, čo je číra fikcia. Jerevan sem, Jerevan tam. Drony tam Rusi radšej nepredvádzajú, nie je čím sa chváliť. A slovenský premiér sa tomuto divadlu verejne rád vyhne. Nechce tam byť. Ani Volodymyr, ochranka ho tam nepustí. Bola by hlúpa, ešte by ich prezident nechtiac vypadol z okna pri pohľade na novoruské drony. Oni totiž tí Ukrajinci (údajne vraj „ruská etnografická menšina v bývalom Malorusku“) nie sú vôbec blbí. Ako to vyzerá, vedia byť v dronovej „robotike“ prinajmenšom rovnocenní.

Sme teraz a tu, netvárme sa ako madame Pompadour

Táto dáma, madame Pompadour, vstúpila do dejín ešte pred vynorením sa AI (umelej inteligencie). Azda existovala iba vo francúzskych románoch, realita sa dá len ťažko overiť. Ale naozaj nebuďme za bláznov. Ukrajinu (ach, to bolo korupcie, takmer viac ako na Slovensku) prepadla jedna agresívna veľmoc, ktorá sa ako jediná najväčšia súca kolonizačná mocnosť nevie zmieriť so svojím úpadkom. A akýsi „ukrajinskí nacisti“ jej vraj stoja v ceste. Tak, čo už s nimi? Okupovať, „vzjať“, jazykovo aj sociálne znormalizovať!

Myslím si, že slovenský premiér (bez Orbána už iba chromé kačiatko) a ukrajinský prezident (mal by sa oholiť á la Putin) si okrem podania rúk a diplomatických úsmevov nemajú čo povedať. Pre Volodymyra (ten Žid nechce nič iné ako odpútanie sa od bývalého pogromistického Ruska) je to plytvanie časom, pre Robertka (ten nechce nič iné ako naviazanie Slovenska na oligarchické Rusko) je to srdcovka. Ale ukrajinskí „banderovci“ a „nacisti – ruská publicistika stále žije z legiend – sa na to pozerajú inak. Žeby „Sovieti“ naozaj oslobodili východnú Európu? Dovoľte mi vyjadriť svoj úžas rovnako ako počudovanie nad tým, prečo sa ukrajinský prezident unúva podať ruku slovenskému premiérovi. Ale možno je to iba povestné „Rádio Jerevan“.

Autor je bezpečnostný analytik.

105