Dnes má meniny: Jaroslava
Verejnosťou v súčasnosti rezonuje škandál okolo ruskej špionáže na Slovensku, ktorý bol odhalený a zadokumentovaný spravodajskými zložkami a v súčasnej dobe prebiehajú okolo celého prípadu procesné úkony v zmysle Trestného poriadku. Čo to môže znamenať s ohľadom na vojenský konflikt v našej susednej krajine?
Celá kauza má viacero rovín, preto sa nebudeme zaoberať diplomatickými ani politickými aspektami, ale skôr tým, o čo tu vlastne ide. V prvom rade si treba odpovedať na otázku, prečo sa toto udialo práve na Slovensku. Pre cudzie spravodajské služby (nielen ruské) je Slovensko atraktívne hlavne svojou geografickou polohou. To je v srdci Európy, na rozhraní bývalého sovietskeho zväzu a je relatívne blízko západnej Európe. V prípade, ktorý sa len pred pár dňami škandalózne prevalil, sa jednalo o členov ruskej vojenskej rozviedky GRU, ktorí v našej krajine pôsobili, čiže sa sem infiltrovali.
GRU je najväčšia ruská spravodajská agentúra spomedzi všetkých. Jej členovia pôsobia v zahraničí a vykonávajú komplikované akcie s vysokou mierou rizika. Jednoznačne sa jedná o ľudí, ktorí sú vycvičení a vyškolení na diverzné akcie, pasce a prepady. To, čo sme videli v médiách, znamená, že tu existuje možno taktická skupina GRU, ktorá je riadená pri svojej činnosti styčným dôstojníkom, pričom GRU je súčasť ruského generálneho štábu. V opačnom prípade by sme tu mali “vlka samotára“, ktorý by jednal na vlastnú päsť a to je z kontextu celej kauzy málo pravdepodobné.
V praxi sme rozvratnú činnosť spravodajských služieb mali možnosť vidieť v Čechách pri výbuchu muničného skladu vo Vrbeticiach. Takisto činnosť GRU v krajinách NATO bola zaznamenaná pri otrave Sergeja Skripaľa nervovoparalytickou látkou – Novičokom. Slovensko ako jedna z postkomunistických krajín má stále problém s korupciou, prebujneným byrokratickým systémom, nestálou politickou scénou, pomalým súdnictvom a tieto faktory sú živnou pôdou pre činnosť buniek spravodajských služieb.
Korupcia je nástrojom pracovnej činnosti ruských spravodajských služieb a pri získavaní informácií je vidno, za aké smiešne sumy si dokážu kúpiť Slovákov. Položme si otázku, prečo prorektor vojenskej akadémie súhlasí so spoluprácou v prospech cudzej moci. Pre peniaze? Veď jeho plat ako profesionálneho vojaka sa pohybuje v tisícoch, plus výsluhové náležitosti, avšak podobný prípad korupcie bol aj u prorektora policajnej akadémie prof. Václava K. zrealizovaný pred pár rokmi. Preto si dovolím tvrdiť, že my Slováci máme v sebe zakorenenú korupciu v systéme už dlhodobo. Ak sa však pozrieme ako dlho (z časového hľadiska pred vypuknutím vojenského konfliktu na Ukrajine) tu prebiehala medzi jednotlivými aktérmi komunikácia, je veľmi nebezpečné, kam až sa dostali špióni Ruskej federácie. Vieme, že tu existuje tzv. hybridná vojna, informácie sú získavané z napadnutých hardwarov hackermi. Už v minulosti sme mali na Slovensku prípad ruského občana Grigorija Schvetsa, ktorý bol vzdelaný, mal skončenú jadrovú fyziku v Moskve, ovládal viaceré cudzie jazyky a mal väzby na prezidenta Ruskej federácie. Dokonca mal na Slovensku obchodovať so zbraňami a vojenským materiálom. Je možné, že informácie, ktoré Rusi potrebovali získať, boli analyticky využité aj pri plánovaní útoku na Ukrajine. V súčasnej dobe prebieha neverejné prípravné konanie, dokazovanie a tu treba povedať, že súdy, prokuratúra a polícia to budú mať ťažké z dôvodu, že neexistuje metodika vyšetrovania prípadov s účasťou spravodajských služieb.
Dnes hodnoverne nie je možné preukázať príslušnosť ku civilným alebo vojenským spravodajským službám. Nie je to možné zistiť ani cez platenie odvodov v sociálnej poisťovni, ani pracovnou zmluvou. Ak sa potvrdia čo i len hypoteticky informácie o tom, že ruská spravodajská služba zlomila na spoluprácu príslušníka SIS, je to pre našich partnerov na európskej úrovni stav, ktorý môže ohroziť spoluprácu v budúcnosti pri odovzdávaní informácií. Stále nie je známy však cieľ, o čo sa snažili, prípadne aké smerovanie by mala celá kauza, keby nedošlo k odhaleniu. Na Slovensku sú strategické objekty, ktoré by v prípade zasiahnutia vojenskou silou mohli byť zničené. Je isté, že za účasti obhajcov a hlavne v prípade väzobného stíhania sa na verejnosť dostanú ďalšie zaujímavé informácie, keďže o tento prípad bude veľký záujem nielen u nás, ale aj v zahraničí.
Aj ja mám s podobným získavaním informácií svoju skúsenosť. V roku 2015 mi vtedajší nadriadený predložil personálny rozkaz so slovami: „Budeš mať nového kolegu“. Nebudem ho menovať, nazvime ho Milan. Podľa čísla osobnej známky som videl, že sa jedná o kolegu, ktorý je služobne veľmi mladý. Z obvodného oddelenia preskočil dve levely a nastúpil rovno na špecializovaný prezidiálny útvar. Keďže som v jeho osobe videl isté riziko, povedzme neskúsenosť, dával som si väčší pozor. V tom čase prebiehal vojnový konflikt v Sýrii, kde som aktívne sledoval situáciu z bombardovania v meste Idlib. Kolega Milan sa ma začal vypytovať na moje názory na Rusko, na vojnu, na vojenskú techniku a podobne. Postupne som zistil, že tento Milan chodí na obedy s honorárnym konzulom Ruskej federácie, ktorý bol rovnako ako on z Humenného. Po istom čase som sa dozvedel od VOS, že sa dostal ku nám na odporučenie istého generála z generálneho štábu ASR, ktorý bol nominantom strany SNS. Milan bol neskôr preložený do Popradu, ale bolo mi jasné, že už v tom čase bol k nám dosadený, aby mal prehľad o tom, čo a na čom robíme. Medzi nami je veľa rôznych osôb, ktoré môžu donášať, spolupracovať s cudzími službami a to, čo v posledných dňoch vyšlo na verejnosť, je len špička ľadovca.
Autor je investigatívny novinár. V minulosti pôsobil ako vyšetrovateľ v ozbrojených zložkách SR.