Mamičky si z pôrodných sál stále odnášajú traumy a bolestivé zážitky. Prečo tu nie je vôľa zmeniť staré prístupy?

Ešte aj v súčasnom modernom svete zostáva stále aktuálnou otázka humanizácie slovenského pôrodníctva. Deň, ktorý by mal byť najšťastnejším v živote matky, v mnohých prípadoch zanecháva v ženách nepríjemné spomienky. Mnohé mamičky si totiž z pôrodnej sály stále odnášajú traumy.

Dnes je Medzinárodný deň pôrodných asistentiek. Oslavuje sa od roku 1992 pod záštitou Medzinárodnej konfederácie pôrodných asistentiek, ktorá podporuje, zastupuje a pracuje na posilnení profesijného združenia pôrodných asistentiek v globálnom meradle. Tento deň je venovaný ženám, pre ktoré sa povolanie pôrodnej asistentky stalo výzvou. Cieľom tohto dňa je osláviť a zvýšiť povedomie o význame práce pôrodných asistentiek a zdôrazniť práva žien a ich prístup k pôrodníckej starostlivosti pred, počas pôrodu a po ňom.

Pri tej príležitosti sa mnohé mamičky zamýšľajú, či by sa predsa len nedal pôrod viesť ľudskejšie. Máme k dispozícii totiž pokročilé zdravotnícke vybavenie, ale akosi nám pri pôrodoch chýba cit a rešpekt. Aké najzásadnejšie problémy vidia Slovenky pri pôrodoch?

Bolesť je veľmi individuálna, ale určite každá žena, ktorá rodila, bude súhlasiť s tým, že kontrakcie sú silnou bolesťou, rovnako tak aj zašívanie po nástrihu. Preto priam až nezmyslene znie veta: „Nekričte, nemôže vás to tak bolieť!“, ktorú si mnohokrát vypočujú mamičky na pôrodnej sále. Pravdou je, že to tak bolieť môže. „Keď ma lekár po pôrode zašíval, veľmi to bolelo. Kričala som, že to bolí, nech mi to niečím umŕtvi, veď šije do živého. No povedal, že už to musím vydržať, že je to len pár stehov,“ spomína Eva. Ako vraví, zdravotníci ju pri pôrode pokarhali aj za krik, aby nebola taká hlučná. Je rada, že to z ich strany skončilo len pri slovách, v minulosti sa totiž stávalo, že ak žena od bolesti kričať neprestala, bola od pôrodného personálu aj prefackaná.

Osobitným prípadom je, keď prvorodička nevie, ako pomôcť dieťatku von. A síce tlačí, ale nedarí sa jej to tak, ako má. Zvyčajne ju vtedy personál začne obviňovať, že nespolupracuje a prichádzajú výčitky, či chce ako matka svoje dieťa týmto postojom zabiť. Tu akosi zabúdajú, že budúcu mamičku zbytočne dostávajú do vážneho stresu, ktorý môže mať ďalšie nepríjemné následky.

Veľmi zlým zážitkom je pre mamičky aj tzv. skákanie po bruchu. Keď sa totiž pôrod „nehýbe“, lekár a sestry začnú tlačiť rodičke na brucho, čím sa snažia dieťa vytlačiť. Žiaľ, ešte aj teraz sa stáva, že sú pri tejto technike rodiacej žene dolámané rebrá. Táto metóda je pritom veľmi kontroverzná. Mnoho lekárov ju využíva na urýchlenie pôrodu, keď sa im zdá, že situácia nenapreduje tak rýchlo, ako by si želali, nakoľko potrebujú utekať k ďalšiemu a ďalšiemu pôrodu, prípadne im končí pracovná smena.

Zle pichnuté epidurálky, vyvolávanie pôrodu, nedovolenie zvoliť si polohu, ktorá je mamičke pri pôrode najprirodzenejšia, skákanie po bruchu, bolestivý nástrih aj šitie, posmešky, výčitky. S týmto všetkým sa budúce mamičky stále stretávajú na pôrodných sálach. Niektoré sa práve kvôli týmto zážitkom rozhodnú, že už nikdy ďalšie dieťa nechcú mať. A hoci na tieto „zdravotné prešľapy“ poukazuje už mnoho publikácií aj snímok, ešte stále sa nenašla vôľa zmeniť prístup k pôrodu a prestať používať „zaužívané postupy“.