Benešove dekréty nás nemusia strašiť. Historizujúci revolucionári chcú túto "škvrnu dejín" zmazať, lenže majú šancu iba ako historici

Dejiny môžu „dekréty prezidenta republiky“ (inak tiež „ústavné dekréty prezidenta republiky“) Edvarda Beneša, ktorý v exile v Británii a v USA písal burcujúce protinemecké novinárske články, už iba hodnotiť. Ale nie zmeniť.

Prvého mája 2026 na seba v dennom spravodajstve opäť narazili dva okruhy ľudí. Tí ideologickejší z nich oslavovali sviatok pracujúcich, tí kedysi mladší vyjadrovali radosť z toho, že nastáva jar. Boli to často mne sympatickí anarchisti, išli proti prúdu. Pravda, iba v Európe, v takej Austrálii alebo na Antarktíde to býva s počasím trochu inak.

Právnici nech si robia svoju prácu, realita je realita

Do nášho stredoeurópskeho politického povedomia však narazila dávna „kauza Benešových dekrétov“. Veľmi nechutné veci – tieto dekréty. Ale kto sa o tieto záležitosti ešte interesuje, môže si vyhľadať v dnes už opustených knižniciach stovky odborných kníh alebo vygúgliť milióny príspevkov na túto tému v stovke čitateľných jazykov.

Takzvané „prelomenie“ Benešových dekrétov je trauma. A, prepáčte moje ego, dosť zaujato som sa s týmto problémom boril pri najrôznejších stretnutiach s nemeckými, rakúskymi alebo maďarskými kolegami (samozrejme, súkromne, to až keď formálny konferenčný biznis bol za nami). Všetci sme sa zhodovali v tom, že Benešove dekréty boli jedno veľké české darebáctvo v úsilí zvaliť vlastnú kolaborantskú vinu na Nemcov (Rakúšanov) a Maďarov. Aj sme si rozumeli v tom, že uvalenie kolektívneho trestu na jednu národnostnú menšinu je a aj bol nemravný čin! Nerozumeli sme si však v tom, ako tento historický trest spáchaný na Nemcoch, Rakúšanoch a Maďaroch odčiniť. Nakoniec sa všetko skončilo buchnutím do stola a suchým konštatovaním „dobrú noc“. Môj osobný názor? Mojim kolegom nešlo ani tak o historickú spravodlivosť, ale o niečo iné. Išlo na poslednom mieste vždy až o peniaze. Pochybili ste, tak plaťte aj našim pravnúčencom!

Kolektívna vina sa uplatňovala a uplatňuje

Smutné konštatovanie, ale dejiny sú písané víťazmi. Benešove dekréty boli demonštráciou nie vzdoru, ale odplaty a pomsty za vlastné zlyhanie svojich ľudí (vtedy Čechov a Slovákov, potom zázračne Čechoslovákov a nakoniec na úmrtnom liste Čecho-Slovákov).

„Naši Maďari“ stáli podľa historického verdiktu na nesprávnej strane barikády podobne ako mlčiaci a pre Ríšu pracujúci Česi. Slovákom sa to „prepieklo“ stali sa z nich bleskovo politickí Čechoslováci. No ale nespravodlivosť nepustí a nebudeme tu básniť o humanizme nejakého Erazma Rotterdamského. Maďari sa vo vojne postavili na povestne nesprávnu stranu barikády, hoci „horthyovci“, ich slovenskí susedia v jednej dedine, inak vedomí či nevedomí „tisovci“, z toho vykĺzli bez škrabancov. Mnohí z nich aj ako žuloví ľudáci dokonca rozmnožili aj narastajúce členstvo v KSČ v čase, keď sa do tejto štátostrany ešte vstupovať nemuselo. Ale jednému údajnému „hothyovcovi“ zobrali pole, inému „ľudákovcovi“ ho pridelili.

Máme sa my, obyčajní ľudkovia, hrabať v starých hriechoch našich pražských pánov? Nie je nič hlúpejšie ako otvárať dekréty prezidenta Beneša. Nechajme ich spať a keď sa niekedy prebudia zlé spomienky, pretrime si oči a povedzme si s Josefom Škvoreckým a jeho majorom Terazkym „čo bolo, to bolo“. A medzi nami, čo bolo, nebolo dobré. A v deň prvého mája, majálesu a sviatku rozkvetu síl, na to zabudnime.

Autor je bezpečnostný analytik.

361