Prečo sa v Maďarsku prejavili také silné obranné inštinkty? Rusko a Sovietsky zväz toho majú v očiach Maďarov na rováši veľa

Maďari ako národ sú v Európe etnolingvisticky dosť izolovaní, v strednej Európe nie dosť, ale totálne. Ak chcú hľadať akých-takých príbuzných, musia ľoviť v ďalekých ugrofínskych vodách – v Estónsku a Fínsku.

Tieto tri štáty sú si svojej príbuznosti vedomé. Mimochodom, Viktor Orbán hrozil, že použije veto pri vstupe Švédska do NATO, ale fínsky vstup rýchlo odsúhlasil.

Kde sa asi vzali protiruské nálady Ugrofínov?

Slogany „Rusi domov“ na povolebnej manifestácii v Budapešti 12. apríla, po porážke Viktora Orbána, sa zo slovenského (popr. predtým československého) pohľadu zdali nelogické: veď Rusi už tam dávno žiadne vojská nemajú. Prísť tejto veci na kĺb nie je také zložité. Nielenže z prirodzených dôvodov nemohli v Estónsku, Fínsku alebo Maďarsku kvitnúť slavjanofilstvo alebo dokonca panslavizmus, ale všetky tri krajiny boli súčasťou buď ruskej, alebo sovietskej ríše. Fíni proti Sovietom (zjednodušene teda „Rusom“) bojovali v tzv. zimnej vojne, Estónci si proti nim po rozpade cárskej ríše tiež vo vojne ubránili nezávislosť, aby ju po druhej svetovej vojne stratili a Maďarsko sa stalo opakovane obeťou ruskej a neskôr sovietskej vojenskej intervencie.

Zatiaľčo Estónci Rusov až živočíšne nenávidia (dokonca úplne iracionálne odmietajú hovoriť po rusky, aj keď tí starší tento jazyk ešte ovládajú – hovorím z vlastnej skúsenosti), Fíni Rusov nemajú radi a boja sa ich, Maďari prechovávajú smutné historické resentimenty. Rusi a neskôr Sovieti (pre nich zľudovelo tiež označenie „Rusi“) im kopytami a neskôr tankmi zadupali do zeme dve veľké revolúcie. A tí posledne menovaní ich včlenili ako satelit do nimi ovládaného východného bloku a do svojich organizácií ako Varšavská zmluva alebo RVHP, čo Maďari všeobecne brali ako potupu.

Dve veľké revolúcie, dve veľké poníženia

V Uhorskej revolúcii z roku 1848 – 49, k názvu ktorej sa v Maďarsku ešte pripája „v boji za slobodu“, to cisár pán Franz Josef I. mal s Maďarmi dosť nahnuté. Chceli samostatný štát, túžili von z habsburgskej monarchie a ich vojská boli striedavo veľmi úspešné. I obrátil sa cisár na vtedajšieho žandára Európy, cára Mikuláša I. a ten mu poslal (cez Karpaty) silné vojsko, ktoré zničilo maďarský sen o nezávislosti v pamätnej bitke pri Világoši (slovenské príslovie „dostaneš világoš“ sa vžilo).

Ďalším kamienkom do protiruskej mozaiky bol vývoj po 2. svetovej vojne, keď Maďarom Sovieti vnútili komunistický systém, aj keď (komunisti) získali pri prvých slobodných (nie ľudových a socialistických) voľbách iba 17 %. Tento vývoj v svojej klasickej knihe Revolution in Hungary podrobne opísal historik Paul Zinner už na počiatku 60. rokov.

Samotná revolúcia z roku 1956 sa začala po impozantnej demonštrácii na podporu Poliakov, ktorých v Poznani zmasakrovali režimné represívne sily. Povstanie bolo jednoznačné: jedni mu hovoria ľudové povstanie, iní revolúcia, v marxisticko-leninskej ideologickej hantírke východného bloku ho nazvali kontrarevolúciou. V sovietskej sfére išlo už o tretie veľké vystúpenie proti komunistickým režimom po robotníckych nepokojoch vo Východnom Nemecku 1953 (potlačeného Sovietmi) a poľských „udalostiach“ práve v roku 1956 (potlačeného domácim režimom na príkaz Sovietov).

Revolúcii z roku 1956 však nešlo o reformu režimu, ale o jeho zvrhnutie. Požiadavky povstalcov, ku ktorým „konvertoval“ aj neskôr popravený predseda vlády Imre Nagy, obsahovali aj požiadavku vystúpenia z Varšavskej zmluvy a získanie statusu neutrality pre Maďarsko. Povstalci, k radosti zhromaždených „ľudových más“, medzitým verejne obesili niekoľko komunistov. Zväčša išlo o príslušníkov tajnej polície ÁHV, obdoby československej Štb. Takže revolúcia ako remeň…

Tak ako sa kedysi cisár Franz Josef I. obrátil na ruského cára Mikuláša I., tak sa teraz vydesená komunistická špička obrátila s prosbou o pomoc na žandára východnej Európy, 1. tajomníka ÚV KSSZ N. S. Chruščova. A ten napokon poslal už nie kone, ale tanky. Dňa 4. novembra 1956 Sovieti zaútočili. V uliciach Budapešti proti nim bojovali a umierali robotníci a študenti (armádu neutralizovali), intelektuáli bojovali v kaviarňach a nebojácne recitovali verše Sándora Petőfiho . Podľa oficiálnych údajov zahynulo 2 100 maďarských povstalcov a civilistov spolu s asi 700 sovietskymi vojakmi. Tieto údaje ale mnohí maďarskí historici spochybňujú a poukazujú na masívne ničenie dokumentov novým režimom po potlačení revolúcie. Mŕtvych Maďarov vraj boli desaťtisíce, zabitých sovietskych vojakov asi 7 000. Čo sa nespochybňuje, je počet maďarských emigrantov po páde Budapešti – okolo štvrť milióna.

Takže volanie „Rusi domov“ dňa 12. apríla 2026 išlo v Maďarsku ruka v ruke s týmito zažitými historickými traumami a parodovanie odvoleného premiéra ako Vidkuna Orbána na predvolebných plagátoch už dáva nejaký ten zmysel (Vidkun Quisling bol najznámejším kolaborantom s Nemeckom počas 2. svetovej vojny).

Autor je bezpečnostný analytik.

230