Politický bazár: Málo jazdený Taraba, po prvom majiteľovi

Ak by slovenská politika fungovala ako futbalový prestupový trh, Tomáš Taraba by už dnes sedel na kufri pred parlamentom, popíjal “benzínkovú kávu” a čakal, kto poňho príde služobnou oktávkou s majákom.

Lebo povedzme si úprimne – slovenská politika už dávno nie je o ideológii. Je to reality show. Niečo medzi Farmou, Autosalónom a rodinnou hádkou na zabíjačke.

A každá reality show potrebuje hráča, ktorý sa dokáže pohádať aj s vlastným tieňom.

Preto vzniká zásadná otázka: Kam vlastne Taraba pôjde, keď sa raz definitívne rozíde so SNS?

Do Smeru?

Ťažko.

V Smere totiž milujú disciplínu. Tam môžete kričať, búchať po stole, útočiť na opozíciu aj na Brusel – ale iba vtedy, keď vám réžiu schváli premiér.

Taraba je však typ hráča, ktorý občas kope aj do vlastnej striedačky. A to je síce zábavné pre divákov, ale menej pre trénera, ktorý chce vyhrať zápas a nie rozbiť šatňu.

Áno, mohol by byť pre Smer užitočný. Hlavne ako človek, ktorý vie odobrať hlasy Republike. Ale tam vzniká ďalší problém.

Republika už dnes nie je rozheganý Trabant z okresného zrazu nostalgikov. Republika je vytuningovaná Lada s tmavými sklami, športovým výfukom a ruským parfumom z čerpacej stanice pri hraniciach.

A Miňo Mazurek ju leští s takou precíznosťou, že by sa za ňu nehanbil ani marketingový poradca z Moskvy po troch vodkách.

Tam Taraba jednoducho nezapadne.

On je totiž príliš nepredvídateľný aj na protestnú scénu. Taraba je politický ekvivalent človeka, ktorý na rodinnej oslave po druhom pive začne kričať na televízor, že on by ten štát riadil lepšie.

A čo projekt o pravde?

Tam si ho tiež neviem predstaviť.

Skúste si predstaviť Tarabu pri hľadaní „práva na pravdu“. To je asi také, ako keby ste poslali banskobystrického baču robiť digitálny audit do Silicon Valley.

Zoroslav potrebuje chirurgicky presné útoky. Politický sniper systém. Nie facebookové kobercové bombardovanie, kde po troch statusoch neviete, či ide o politiku, kultúrnu vojnu alebo recenziu na účes Pavlínky Matovičovej.

Zoroslav potrebuje konkurenciu rozobrať politicky.
Nie módne.
Nie rodinne.
Nie cez deti.

A v tom je obrovský rozdiel.

Taraba totiž občas nepôsobí ako politik, ale ako človek, ktorý si pomýlil Národnú radu s komentármi pod článkom o covide a chemtrails.

A práve preto mi z toho celého vychádza len jeden logický politický azyl:
Sme rodina.

Tam by totiž Taraba zapadol dokonale.

Nie preto, že by boli s Borisom Kollárom rovnakí.
Ale preto, že sa navzájom potrebujú ako dva predvolebné billboardy v januári.

Boris Kollár je totiž jeden z mála politikov, ktorý sa Tarabu nebojí. Vie jednu zásadnú vec – že jeho pozícia v hnutí je pevnejšia než plastové okná v štátnych nemocniciach.

V Sme rodina sa puče nerobia.

Tam je organizačná štruktúra jednoduchšia než návod na varnú kanvicu:
Boris rozhodne.
Ostatní prikývnu.
A kto neprikývne, ten zrazu nemá miesto na kandidátke ani v rodinnom albume.

Taraba zase potrebuje politické útočisko, kde nebude musieť bojovať o miesto pri stole.
Stačí mu mikrofón, Facebook a pocit, že je stále v hre.

A navyše majú spoločný sen.

Dostať sa späť do parlamentu.
A potom získať to, čo sa im za vlády úplne nepodarilo:
vydieračský potenciál s ľudskou tvárou.

To je totiž najvyšší level slovenskej politiky.

Nemusíte vyhrať voľby.
Nemusíte mať program.
Dokonca nemusíte mať ani ideológiu.

Stačí mať osem percent, tri emotívne videá, jedného nahnevaného poslanca a správne načasovanú tlačovku.

A potom príde tá najkrajšia veta slovenského parlamentarizmu:
„Bez nás vláda nevznikne.“

Vtedy sa z malých strán zrazu stanú veľkí filozofi demokracie.

Začnú hovoriť o stabilite štátu.
O zodpovednosti.
O ochrane občana.
A popritom si potichu rozdeľujú ministerstvá ako deti kinder vajíčka na zadnom sedadle.

Slovenská politika je v tomto fascinujúca.

Inde vo svete sa strany spájajú kvôli ideám.
U nás kvôli prístupu k služobným autám a štátnym tajomníkom.

A tak možno raz uvidíme Tarabu vedľa Borisa Kollára na spoločnej tlačovke.
Jeden bude hovoriť o ochrane tradičných hodnôt.
Druhý o pomoci rodinám.
A obaja budú v duchu rozmýšľať hlavne nad tým, kde sa ešte dá politicky prežiť ďalšie volebné obdobie.

Lebo priznajme si to bez zbytočného divadla:
v slovenskej politike často nejde o život.

Ide len o prachy.

364