Ako Francúzsko prišlo o prezidenta. Macron najprv vyhral voľby, teraz ako by sa skrýval v parížskych kanáloch

Emmanuel_Macron. Zdroj FOTO: Rémi Jouan

Aby nám to bolo aspoň trochu jasné – Emmanuel Macron ako francúzsky prezident obhájil titul, ale veľa slávy si nevyslúžil. Jeho hlavný protivník Jean-Louis Mélenchon ako správny ľavičiar klamal telom a so škrípajúcimi zubami predtým odporučil svojim voličom darovať v druhom kole prezidentských volieb hlas svojmu protivníkovi Macronovi, nie ideologickej sestre Marine Le Pen (Slováci a Česi jej meno barbarsky prechyľujú s koncovkou -ová). Teraz sme vo Francúzsku však mali parlamentné voľby.

Ako Emmanuel Macron neobstál v ďalšom zápolení

Vo voľbách do francúzskeho Národného zhromaždenia prezidentova koaličná strana nedopadla obstojne. Macron to s koalíciami striedal, korčuľoval od pravicových socialistov cez stredopravú koalíciu, až sa dva týždne pred voľbami rozhodol zmeniť názov na „Obrodu“ (Renaissance), čo sa vo francúzštine počúva ako balzam. Vo Francúzsku má prezident v Európe asi najvýnimočnejšie postavenie. Nemá síce pozíciu diktátora (ach, tie francúzske dejiny by mohli rozprávať!), ale pred ľudom ochraňuje prezidenta ľud. Národné zhromaždenie prezident po voľbách hlavy štátu potrebuje ako barličku pre dobrý chod krajiny.

Takže nie že by júnové voľby do parlamentu Macron nevyhral, on na tej parkete iba nezískal vytúženú absolútnu väčšinu, čo mu trochu, ale naozaj iba trochu, môže skomplikovať život. Takže ostáva Macron vládcom Francúzska?

Ako počty nepustia

Vo voľbách do Národného zhromaždenia, teda do jeho dolnej komory, získal Macronov koaličný konglomerát 245 stoličiek, na ktorých úmorne pracujú, ale niekedy aj driemu poslanci. Ak pospávajú, nech im to odpustíme, poslanectvo je (bez irónie) namáhavá práca. Francúzsky parlament má ale k dispozícii 577 miest a aby mali Macronovi verní väčšinu na presadzovanie zákonov, potrebovali by 280 hlasov. Aritmetika ale patrí k slabým stránkam zastupiteľskej demokracie, ibaže nikto zrejme nevymyslel nič horšie ako demokraciu, aby to nebolo ešte horšie.

Emmanuel Macron to pri manažovaní štátu nebude mať jednoduché, parlamentná väčšina by sa mu hodila. Má proti sebe dva opozičné bloky, ktoré nie sú demokracii príliš naklonené a nenápadne tiahnu za jeden povraz. Sú to pravoľavičiari, po voľbách ich pred pár dňami list Le Monde poctil označením „komíci“ a „náckovia“. Neviem, koho mali tieto noviny pohlavne na mysli. Pohlaví máme dnes vyše tuctu, takže môžeme len hádať.

„Nácikomís“

Ak chcete dolapiť nepriateľa, ste historicky na tom najsprávnejšom mieste. S týmto pojmom som sa počas pauzy medzi prezidentskými a parlamentnými voľbami láskavo pohrával ešte pred zjavením v Le Monde, ktorý tento neologizmus vytiahol na svet.

Emmanuel Macron. Zdroj FOTO: FB EM

Proti Macronovi vo voľbách bojoval “komoušek” Jean-Luis Mélenchon a vyšplhal sa na 131 stoličiek. Dlhodobo dych strácajúca Komunistická strana Francúzska tvorila časť jeho štvorkoalície NUPES (Nouvelle Union populaire écologique et sociale), čo sa pokúsim preložiť ako Nová ľudová, ekologická a sociálna únia. Je zvláštne, že prívlastky „socialistický“, „národný“ a „komunistický“ v plnom názve absentujú. To by bolo až moc nápadné. Program tohto spolku „nácikomíkov“ je ale jednoznačne nejednoznačný: Zníženie daní, sociálne reformy a iné otrepané výplody. Mimochodom, pri slove reforma vyliezajú takému Slovákovi z nosa aj kopytá. K populistickému repertoáru patrí aj slogan o 32-hodinovom pracovnom týždni a znížení dôchodkového veku na 60 rokov. Kruci, c´est la vie! Lepšie by to nezaspieval ani veľmajster tenoru.

Mélenchonova tichá spoločníčka sa volá Marine Le Penová. Tá francúzskemu parlamentu vyhodila sedem metrov nad zem aj jeho základy. Jej Rassemblement national (pokúsim sa to preložiť ako národné zhromaždenie) získalo 89 kresiel a stalo sa tretím najsilnejším klubom. Len tak bokom, pri parlamentných voľbách pred piatimi rokmi malo „rassemblement“ tých kresielok desaťkrát menej. Áno, Marion (druhé prvé meno tejto dámy) je víťazkou parlamentných volieb.


No, ak sa naši „nácikomíci“ dajú v Paríži dokopy, prezidentskému systému piatej republiky bude nutné zložiť poklonu.

Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik