Po zle formulovanej otázke o užitočnosti zabíjania ruských vojakov Moskva zaerdžala blahom. Novinárovi hrozia odvetou

Na počiatku bola otázka komentátora jedného z najčítanejších nemeckých denníkov. Istý Michael Martens, dopisovateľ FAZ – Frankfurte Allgemeine Zeitung – položil v Belehrade na tlačovej konferencii v rámci rozhovorov medzi srbským prezidentom Vučićom a jeho ukrajinským náprotivkom Zelenským zvláštne znejúcu otázku. Spýtal sa, čo môžu európske štáty urobiť, aby pomohli Ukrajine „zabiť viac ruských vojakov“. A oheň bol na streche.

V Moskve zajasali, na podobné nešikovné ťahy zo strany západných médií (politik by sa takto priamočiaro nikdy nespýtal) už majú pripravené historické artefakty z Vojny a mieru od L. N. Tolstého a umelo oživovaný ideový arzenál z čias druhej svetovej vojny, ktorú sovietski údajne medzinárodní a nemeckí údajne národní socialisti rozpútali a poslali svoje národy na bitúnky. Ale neriešime tu revizionistických historikov ako Viktor Suvorov, vidíme tu radosť a spôsob, ako ruská propaganda reaguje na túto vytúženú a pohodlnú nahrávku jedného novinára na smeč. Ako jeden z prvých a najhlasnejšie sa ozval bývalý prezident Ruska D. Medvedev, vynikajúci klon súčasného prezidenta Putina. V roku 2008 vydal príkaz k útoku na Gruzínsko (Južné Osetsko) a svojho majstra už dávno prekonal aj vo vojnovom štvaní proti Ukrajincom.

Propagandistická studňa druhej svetovej vysychá

Ak sa v bývalom Československu vtipkovalo, že Gusta Fučíková, vdova po Júliusovi Fučíkovi, žije z jednej mŕtvoly, tak sa dá zatiaľ bez žartovania povedať, že ruské agresie na území bývalého Sovietskeho zväzu žijú z bývalého utrpenia národov ZSSR, ktoré im vtedajší režim sám spôsobil. Karta západnej krvilačnosti bolo to prvé, čo ruská propaganda vytiahla. Tak vám sa našich mŕtvol zachcelo! A dodnes pokračuje sústredená paľba na každého, koho sa dá dosadiť na miesto pohyblivého terča. Ak ste proti Rusku, ste iba zakuklení nacisti. A nikto nie je na tomto vysnívanom terči vítanejší ako Nemecko, ktoré sa spoločne so Sovietskym zväzom s Európou kedysi kruto pohralo. S tým rozdielom, že dnešné Nemecko si svoju vinu priznáva, súčasné Rusko naďalej tradične obviňuje iných.

Ruské zahraničné misie vytiahli, ako inak, do boja v jednom šíku s Kremľom. Nemecké veľvyslanectvo v Berlíne oznámilo, že „zvažuje právne kroky“ proti inkriminovanému nemeckému a vo Viedni žijúcemu novinárovi, aby sa zistilo, či jeho výroky sú postihnuteľné „trestným právom v Nemecku a v Rusku“ (zdroj DPA). Ambasáda Ruskej federácie vo Washingtone sa pohotovo pridala, zaútočila nielen na novinára, ale aj na Nemecko. Kauza vraj odzrkadľuje „freudovské podvedomie“ nemeckého politického vedenia a jeho utajované sny o „štvrtej ríši“ (zdroj Reuters). Toto veľvyslanectvo vo svojom vyhlásení hovorí o „nemeckých vojnových štváčoch“ a nepriamo, hoci veľavravne, tiahne paralelu medzi súčasnou nemeckou vládou a nacistickým režimom. Je to ako prebudiť sa v bývalom Československu v straníckych tlačovinách z päťdesiatych rokov.

Denník FAZ sa nekajá, ľutuje ale „nesprávnu formuláciu“ otázky

Frankfurter Allgemeine svojho komentátora nepotopila, vyjadrili sa ale v tom zmysle, že línia redakcie týchto novín sa rozhodne nezhoduje so želaním vidieť čo najviac zabitých ruských vojakov. Lenže súčasne poukázali na slobodu tlače, na právo pokladať na tlačových konferenciách otvorené otázky a odsúdili kremeľské lynčovanie kohokoľvek a vyhrážky komukoľvek, kto kladie provokatívne otázky. FAZ pohrozili aj právnymi krokmi. Dotkli sa teda základného rozdielu, ktorý stojí v ceste chápaniu slobody tlače a prejavu v Rusku a v západných kultúrach. Keby boli vo FAZ len trochu zlomyseľní, spomenuli by známych sovietskych vojnových spravodajcov z druhej svetovej vojny (K. Simonov, B. Polevoj…), ktorí sa priam vyžívali v opisoch zabíjania nemeckých agresorov.

Kremeľská strana si však otázku o zabíjaní dnešných ruských agresorov s chuťou zosobnila a ako sa na adresu novinára vyjadril D. Medvedev, „neprajem tomuto človeku nič zlé a ani nič dobré“ (agentúra Novosti) a výslovne uviedol, že ak niekto kladie podobné otázky, „dočká sa odpovede“ (tamtiež). Počuje sa to ako tajomný hlas v Karpatoch, ale kto sleduje záhadné osudy kritikov kremeľského režimu v posledných rokoch, na ľahkú váhu slová od niekoho, kto sa susednému štátu vyhráža jadrovými zbraňami, veru brať nebude.