Pakty a aliancie sa množia, moslimské štáty sa družia a je nevyrieknutým tajomstvom, proti komu

Nič tak nenaznačuje vážnosť situácie, pocit alebo realitu nebezpečia, ako potreba istiť sa uzatváraním paktov a aliancií. Navonok a deklaratórne nie sú namierené proti nikomu, v skutočnosti sa však bez výnimky ohradzujú proti vznikajúcej alebo už existujúcej hrozbe. To je aj dôvod uzavretia obranného paktu troch moslimských štátov. Zaštiťuje sa názvom s posvätným zvukom – Mekka.

Zmluvu, resp. dohodu, podpísali Saudská Arábia, Turecko a Pakistan práve v Mekke, nie v Rijáde, Istanbule alebo Islamabade. Nazvali ju po najsvätejšom moslimskom meste práve vtedy, keď tam vrcholila púť, ktorú vykonať má povinnosť každý moslim, ak na to má prostriedky (ak nemá, islam je zhovievavý).

Zmlúv, dohôd, memoránd a iniciatív týkajúcich sa obrany a bezpečnosti, svet zažil neúrekom, ale treba pripustiť, že také dohovory končia zväčša rozpačite aj vtedy, keď sú orámované posvätným názvom. Príkladom môžu byť abrahámovské dohody, čo je séria dohôd z roku 2020 upravujúce vzťahy medzi Izraelom a štyrmi arabskými krajinami s cieľom zaistiť mier a spoluprácu na Strednom východe. Názov podľa Abrahama nezvolili (iniciátorom dohôd bola prvá Trumpova administratíva) náhodne, Abraham je pre obe strany spoločným praotcom a mal dodať dohodám nábožensky záväzný lesk. Odvtedy sa k nim však žiadna ďalšia moslimská krajina nepripojila a po vojne v Gaze sa to ani neočakáva. Skôr je otázne, či niektorí doterajší arabskí účastníci dohody (Emiráty, Bahrajn, Maroko, Sudán) od nej nakoniec neodstúpia.

Nesúrodé štátne zloženie „mekkánskych“ dohôd

V čase vojny s Iránom sa zákonite objavila nová aliancia nesúca názov po rodákovi z Mekky – Muhammadovi, samotnej pečate prorokov. Jeho meno je posvätné pre arabských aj nearabských moslimov a pre ich najrôznejšie vieroučné smery. Saudský rukopis pri výbere pomenovania dohôd je preto nepopierateľný, Mekka je hlavný tromf, ktorý Saudská Arábia drží v ruke proti ostatným islamským krajinám, z ktorých si v minulosti niektoré privlastňovali vodcovstvo v arabskom svete (Líbya, Egypt), poprípade si ho dnes prisvojujú v celej svetovej umme, t. j. obci veriacich (Irán).

Nová aliancia združuje tri sunnitské regionálne mocnosti: Saudskú Arábiu bohatú na ropu, Pakistan ako jediného moslimského vlastníka jadrovej zbrane a Turecko s rastúcim zbrojným priemyslom a druhou najväčšou armádou v NATO.

Otázkou je, čo si tri zmluvné štáty dohody od nového paktu sľubujú a ako ich má ochrániť pred iránskou politickou, ideologickou a šíitskou expanziou, ak Irán zo súčasnej vojny nevzíde ako víťaz. Dohode z Mekky sa veľká reklama nerobila, 7. augusta saudskoarabský korunný princ Muhammad bin Salman, turecký prezident Recep Erdogan a pakistanský premiér Šehbaz Šaríf podpísali dohodu v Mekke, tak zneli informácie zo všetkých troch krajín. V západných krajinách, kde má pôvodná orientalistika, dnes už oportunisticky čiastočne premenované radšej na islamské, arabistické alebo ´turkologické´ štúdie, sa dohodám z Mekky venuje mimoriadna pozornosť v akademickom prostredí, v zahraničnopolitických vládnych kruhoch aj v odbornej publicistike. Všetci sa zhodujú, že dohody z Mekky sú len vyjadrení bezmocnej obavy z vývoja v oblasti ropných nálezísk. Saudská Arábia sa vo vojne s Iránom, resp. jeho jemenským zástupcom, už nachádza a tým, že vo vojne proti Iránu sa angažuje aj Izrael, sa neviditeľná, ale mocná verejná mienka v Turecku aj Pakistane stavia na stranu Teheránu.

Kopírovanie úspešných medzinárodných dohôd

Ak hovoríme o kopírovaní, v jednom ohľade je znenie dohôd z Mekky opisom Washingtonskej zmluvy z roku 1949, t. j. Zmluvy o NATO. V „mekkánskej“ dohode sa samozrejme hovorí, že nie je namierená proti nikomu, ale to je bežná diplomatická vypchávka. Čo je podstatné, je jej záväznosť. Podľa litery sú všetky tri pod dohodou podpísané krajiny povinné reagovať na útok proti jednému z tohto tria tak, že „ozbrojený útok na jednu zo zmluvných strán sa bude považovať za útok na všetky tri“. Rukopis NATO je teda zjavný, hoci je otázne, ako chcú tieto tri krajiny v prípade útoku zo strany nemenovaného agresora postupovať. V dohode z Mekky totiž chýba opatrný dodatok, ktorý môžeme nájsť v článku č. 5 Zmluvy o NATO: „… každá strana podnikne takú akciu, akú bude považovať za potrebnú, vrátane použitia ozbrojených síl“. Neznamená to tak, že mušketiersky princíp platí v rámci NATO neoblomne automaticky. Iný zmluvný člen pomôže, ak to „bude považovať za potrebné“. Skúsme si vybaviť, čo by sa dnes asi dialo po správe, že Rusko zaútočilo trebárs na Estónsko. Slovenský premiér by asi ani nevstal od obeda a z mobilu poslal povinnú správu, že „je to porušenie medzinárodného práva“, zatiaľčo ten český česko-slovenský jazykový hybrid možno áno. Išiel by sa pozrieť, či mu bomba nespadla na Čapie hniezdo.

Že za nemenovaného možného agresora zmluvné strany z Mekky považujú Irán, musíme čítať medzi riadkami. Že by však proti nemu všetky tri krajiny dokázali vojensky koordinovať a spoločne viesť ozbrojenú obranu, je sebaklam a ilúzia.