Slovenská vládna garnitúra stráca spojenca, ale nič vážne sa nedeje. Ide len o malé zemetrasenie v Srbsku

Srbský prezident Vučić vypratal na tlak verejnosti svoj palác, ale ostáva pri moci. Pre Slovensko to zdanlivo predstavuje stratu dôležitého spojenca v promoskovskej osi. Tvrdenie slovenského pajáca číslo jedna, že rozšírenie EÚ má zmysel iba ak bude „integrovaný“ aj Západný Balkán, jasne smeruje proti integrácii Ukrajiny, pretože Srbsko do EÚ vstúpiť síce chce, lenže na druhej strane ho tam nikto nechce. Alebo Brusel potrebuje ďalšieho žalobníčka? Slovensko, Bulharsko, poprípade iní mu nestačia?

Tak kauza Srbsko sa vyvíja asi takto. Srbský prezident, veľký obdivovateľ kremeľskej politiky, odstúpil z funkcie prezidenta Srbska. To však nič nemení na proruskom kurze Belehradu, tam sa iba menia figúry v prezidentskom paláci. Vučić totiž ostáva predsedom vlády a formálne nie je Srbsko prezidentskou republikou, oficiálne je parlamentnou demokraciou. Dokonca v tejto sedemmiliónovej krajine stále žije takmer jedno percento obyvateľstva, ktoré sa hlási k slovenskej národnosti. Lenže právomoci, ktorými reálne disponuje, mu môžu úprimne dokopy závidieť českí, rakúski aj slovenskí prezidenti, nehovoriac o tom maďarskom, keďže už sme v strednej Európe. Premiéri berú všetko, prezidenti pokladajú vence na hroby neznámych vojakov. V Srbsku to fakticky takto neplatí, takže rošáda v prezidentskom okolí je síce signál, ale ťažko niečo viac. Napriek tomu sa srbský prezident odporúčal z funkcie s fanfárami, jeho odchod z prezidentského paláca v centre Belehradu hlučne oslavovali stovky priaznivcov, nechýbali srbské vlajky, srbská muzika a jasot pracujúcich. Atmosféra sa vystupňovala ešte potom, keď k mikrofónu pristúpil sám Alexandar Vučić. Ten však nenechal nikoho na pochybách, že Srbsko „nezradí“ a bude chrániť jeho záujmy (záujmy Európy v jeho prejave nezazneli ani raz – opieram sa o tlačové agentúry). Jeho obdivovatelia to kvitovali s nadšením. Veď kto by nechcel veľké Srbsko, aj keď až tak sa odchádzajúci prezident nevyjadril. Nepovedal ani náhodou niečo na spôsob, že „sadneme do tankov a zrovnáme Záhreb“. Nie, rozlúčil sa národovecky. Srbsko si nedáme!

Srbsko si nesie stigmu porazeného štátu

Srbsko si nesie osud rozpadu svojho malého západobalkánskeho impéria. Stratilo všetky bývalé republiky bývalej Juhoslávie, kde mocensky dominovalo. Všetky bývalé satelity od neho utiekli a v problematickej vojne o Kosovo prišlo aj o túto autonómnu oblasť. Keďže vojnu vyhrala intervencia NATO (Slovensko v nej vtedy ešte nebolo) s podporou EÚ, je napodiv, že sa Srbsko formálne uchádza o členstvo v Európskej únii. Prehralo vojnu a ťažko to nesie, čo je prirodzené. Turisti z Česka či Slovenska už neplnia štátne kasy v Juhoslávii, obšťastňujú rozpočty Chorvátska alebo Čiernej Hory. Vojnou, našťastie alebo nešťastie, sa dajú vyriešiť inak veľmi komplikované veci. Lenže Srbsko, napriek veľkým ramenám, túto vojnu prehralo. Srbská verejnosť tento fakt väčšmi prijala, odstupujúci prezident Vučić však dáva Srbom hmlistú nádej. On sám nemusí mať obavu o svoju budúcnosť, Srbská republika je predsa parlamentná. Jeho Srbská pokroková strana (ach, ďalší „progresivisti“!) zrejme vo voľbách vyhlásených na koniec októbra 2026 v rámci koalície Jednotné Srbsko výrazne zaboduje. A dnes už bývalému prezidentovi sa rysuje podstavec predsedu vlády. Na kvázi nadmerné právomoci prezidenta zrejme rýchlo zabudne. Ale to je iba kalkul.

So zlou ekonomickou situáciou Srbska si táto krajina nemusí lámať hlavu, preto sa predsa chce stať členskou krajinou Európskej únie. Ak by EÚ bola chudobná, Srbsko a iní by sa tam neponáhľali ani trochu. Demografia Srbsku tiež nie je príliš naklonená, tu si však môže podať ruku s celou Európou, azda s výnimkou Albánska.

Vučiča zvrhla mladá generácia po dlhotrvajúcich demonštráciách a Vučić sa v tejto občianskej konfrontácii dlho držal. Nech mu je Slobodan Miloševič milostivý.

120