Jeseň života vo svete bez záruk: Vytráca sa z našich dní ľudskosť a úcta?

Keď sa povie jeseň, v hlave sa mi okamžite vynoria celkom iné obrazy než len opadané lístie. Vybaví sa mi stará kuchyňa, vôňa pečených jabĺk a škorice a ruky mojej babky, ktoré boli od múky, no vždy mali dosť nehy na to, aby ma pohladili po hlave. Boli to časy, keď sa problémy zdali malé, lebo dospelí stáli pred nami ako pevná hradba. Dnes stojíme na tej hradbe my. A zrazu zisťujeme, že svet okolo nás už nevonia po domácom koláči, ale po chlade excelovských tabuliek, hypoték a neustáleho zhonu.

Je jeseň, čas bilancovania. Jeseň sa pomaly vkráda do našich zahmlených rán, teploty klesajú a hoci slniečko ešte hreje, už ju cítiť vo vzduchu, vo vôni vlhkého lístia. Príroda bilancuje a pripravuje sa na zaslúžený oddych.

Pri pohľade z okna na krajinu, ktorá sa už definitívne rozlúčila s letom, sa človek neubráni myšlienkam. Aký rozdiel je medzi mnou a prírodou? U mňa tiež nastala jeseň… jeseň môjho života. Pozerám na fotogalériu mojich najdrahších v rámčekoch na stene a tiež bilancujem. Som síce na začiatku, ale bližšie k zime ako kedykoľvek predtým.

S touto životnou fázou však prichádzajú pálčivé otázky, na ktoré moderná doba nedáva odpovede. Čo ma čaká? Všetko sa rýchlo mení a človek už nie je schopný odhadnúť, čo sa stane v blízkej budúcnosti, nieto ešte v ďalekej.

Štátna pokladnica vs. demografická zima

Jednou z najťažších otázok mojej bilancie je ekonomické prežitie. Bude tento štát schopný zabezpečiť dôchodky? Realita okolo nás vyvoláva oprávnené obavy. Sociálna poisťovňa dlhodobo hospodári s obrovským deficitom, ktorý sa každoročne pohybuje v miliardových sumách. Ako uvádzajú aktuálne analýzy Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, udržateľnosť verejných financií a dôchodkového systému čelí na Slovensku obrovskému tlaku pre rýchlo starnúcu populáciu.

Slovensko patrí k najrýchlejšie starnúcim krajinám Európy a odvody pracujúcich už dnes nestačia na krytie všetkých záväzkov voči penzistom. Keď štát rozposiela komplexné dôchodkové prognózy, človek si naplno uvedomí krehkosť systému.

„Demografický vývoj na Slovensku je neúprosný. Pomer medzi počtom aktívnych prispievateľov a poberateľov dôchodkov sa neustále zhoršuje, čo znamená, že spoliehať sa výhradne na štátny pilier je čoraz väčším finančným hazardom,“ upozorňujú ekonomickí analytici vo svojich pravidelných správach o stave verejných financií.

Áno, samozrejme, máme II. pilier, uzatvárame súkromné poistenie a šetríme si na dôchodok, na ktorý sme platili celý život… Je to trochu paradoxná situácia, ale nie o tom som chcela.

K finančnej neistote sa totiž pridáva aj tá rodinná. Kde skončia moje deti alebo vnúčatá? Dnes už neplatí, že rodina zostáva pokope v jednej dedine či meste. Každý migruje tam, kde má lepšie podmienky pre život. Hranice sa otvorili, mladí odchádzajú za prácou a lepším zázemím do zahraničia. Domovy zostávajú poloprázdne. Podľa štatistík Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny a Eurostatu odišli za posledné desaťročia za prácou do zahraničia státisíce Slovákov, pričom veľká časť z nich sa už trvalo nevrátila. A tak sa v mysli vynára ten najprirodzenejší ľudský strach: Skončím v domove dôchodcov, alebo zostanem visieť na krku niektorému z mojich detí?

Rodinné puto ako jediná skutočná mena

Táto neistota ma privádza k hlbšej otázke o hodnotách, ktoré v živote budujeme. Je dôležitejšie mať peniaze na účte a báť sa, či ma o ne niekto v starobe neoberie? Alebo mať také rodinné vzťahy a väzby, že si budem vedieť spokojne vydýchnuť a spoľahnúť sa na najbližších?

Vo svete plnom sofistikovaných podvodov – kde štatistiky Ministerstva vnútra SR pravidelne varujú pred narastajúcim počtom kybernetických útokov a podvodov cielených špecificky na dôchodcov – sú úspory na účte len chladnou záplatou. Skutočné bezpečie človek nenájde v bankovom trezore, ale v náručí vlastných detí.

Samozrejme, je to aj o schopnosti vzdať sa kontroly a užívať si „bezstarostnú“ starobu. Naučiť sa dôverovať novej generácii, že nás nenechá padnúć, je tou najťažšou, no zároveň najkrajšou skúškou rodičovstva.

Toto všetko je moja dnešná bilancia. Blíži sa mesiac úcty ku starším a ja neviem zodpovedne vyhlásiť, či také niečo ešte existuje v tomto svete. Každoročné formálne recitácie básničiek a darovanie kvetov v kultúrnych domoch nedokážu zakryť fakt, že slovo úcta samo o sebe sa stáva archaickým pojmom. Vytesňuje ho dravosť, individualizmus a neustály zhon za materiálnym svetom.

Príroda na jeseň presne vie, čo ju čaká – po chladnej zime opäť príde nová jar. My, ľudia na jeseň svojho života, však v dnešnom neistom svete hľadáme istotu v niečom inom. Zostáva nám len tichá nádej, že hoci sa časy menia, skutočné ľudské teplo, rodinné putá a ochota spoľahnúť sa jeden na druhého sa z našej spoločnosti nevytratia úplne.

Andrea Havranová

144