Dnes má meniny: Jela
T. G. Masarykovi, ktorý spolu s M. R. Štefánikom formoval české a slovenské légie v Prvej svetovej vojne priamo na ruskom fronte a spolupracoval s ruským generálnym štábom, sa (ako uvádza v knihe Svetová revolúcia) „robilo zle“, keď videl, ako ruskí generáli rozšafne narábajú s ľuďmi.
Nerobili si starosť s počtom vlastných zabitých, mávali nad mapou ukazovadlom – nič, tam pošleme milión vojakov, tam druhý. Išlo pritom jednoznačne o bitúnky. Rusi vtedy žili v predstave, že „ich mnogo“. Dnes ich už tak veľa nie je, ale stereotyp funguje ďalej.
Zakorenenosť v ruskej tradícii, napokon sovietskej a teraz opäť v ruskej
Ležérne plytvanie ľudskými zdrojmi pokračovalo po skončení konfliktu v ruskej občianskej vojne a svoj vrchol dosiahlo v Druhej svetovej vojne. Tam na počiatočnú bratskú kolaboráciu s Nemeckom doplatilo životom dokonca viac civilistov ako vojakov z celkového počtu asi 27 miliónov sovietskych obetí, ako vo svojej správe uviedla v roku 1993 Ruská akadémia vied a korigovala tak pôvodné nehorázne lži z komunistických čias.
Počet zabitých ruských vojakov na Ukrajine udávajú inak obe strany, ale rešpektované britské armádne zdroje ich zatiaľ stanovili na zhruba 15-tisíc. Po troch mesiacoch bojov je to teda dvakrát toľko, koľko stratili USA v dlhoročných konfliktoch v Afganistane a Iraku. Popravde, to je pre Rusko len kvapka vo vedre vody, vojak je to posledné, čo by ruským generálom lámalo srdcia. Pre Moskvu je oveľa väčším problémom prudký pokles medzinárodnej prestíže a aj to je dôvod, prečo Rusko nečakane vytiahlo žolíka z rukáva: Máme ešte jadrové zbrane! Ale „dúfame, že nedôjde k ich použitiu“, dodáva… Obdivuhodný empatický postoj.
Etnické menšiny ako klasický „kanonenfutter“ – potrava pre delá
Dôkazy o zložení vojakov Ruska ukazujú výrazný nepomer v dvoch sférach. Tou prvou je minimálne nízke zastúpenie odvedencov z Moskvy alebo z Petrohradu. Tam by sa počet obetí prirodzene rozkríkol a vláda by čelila nespokojnosti. Dôkazy poukazujú na to, že na front posielajú predovšetkým mizerne vycvičených brancov z etnických menšín, ktoré majú disproporčné straty na životoch a zranených.
Analýzy ruských strát z prieniku sociálnych médií prezrádzajú, že vojaci regrutovaní napr. zo zväčša moslimského Severného Kaukazu predstavujú tretinu overených úmrtí a až polovicu všetkých ranených. Tu ide predovšetkým o minority z Dagestanu, Ingušska, Čečenska, ale aj zo vzdialeného Burjatska na východnej Sibíri, ktorého obyvateľstvo má mongolský pôvod. Menšiny v Rusku pritom predstavujú cca 20 % obyvateľstva. Kamil Gulejev, ruský expert na ruské vojenstvo z washingtonského Wilsonovho centra sarkasticky poznamenáva, že „v ukrajinskej vojne konečne prestali byť menšinami“.
Kremeľ a ruskí generáli sa veľmi pragmaticky spoliehajú na taktiku odvodov vojakov založenou na faktoroch ako chudoba, vidiecke prostredie a absencia sociálnej mobility. Ohlas vojnových strát tak vo verejnosti veľkých miest nerezonuje. Údaje púšťané cenzúrou sú aj tak percentuálne nedôveryhodné, deformované a filtrované. Kremeľ tým aj rieši prudký nárast príslušníkov národnostných menšín, ktorých počet sa zvyšuje na úkor ruského etnika.
Keďže už nestačia ani menšiny
Rusko otvorene priznáva, že sa usiluje naverbovať tisícky žoldnierov z Líbye, Sýrie, Somálska. Na ruských sociálnych sieťach prebieha náborový program cielený na skúsených vojnových veteránov z týchto krajín, odmena je prisľúbená vo výške 1 000 amerických dolárov. S odvádzaním daní si títo ostrieľaní bojovníci zrejme hlavu lámať nemusia, navyše si môžu prilepšiť drancovaním ukrajinských domácností. Ani o sex nebude núdza, správy o znásilňovaní Ukrajiniek nie sú znepokojujúce, sú pre zvrhlíkov priam povzbudivé.
Na druhej strane Rusi, najmä tí vzdelaní, matičku Rus húfne opúšťajú. Za niekoľko posledných rokov to mali byť minimálne štyri milióny ľudí.
Ivo Samson, bezpečnostný analytik