Informácie a dezinformácie, výmysly alebo úmysly. V našom susedstve zúri vojna o osud našej civilizácie

Mnoho ľudí v osud neverí, ale vojna Izraela s islamskými krajinami (sluší sa povinne povedať, že vôbec nie so všetkými), nabrala svoje „grády“ počiatkom októbra roku 2003, keď Izrael zaútočil na Teherán. Neveríte?

Možno to bolo trochu inak, ale kto z nás, racionálne uvažujúcich ľudí, by veril tomu, že palestínsko-arabskí bojovníci v službách Iránu podnikli nájazd na južný Izrael, zabili vyše 1. 400 ľudí, znásilňovali ženy zabitých pred ešte žijúcimi manželmi s lízankou na ich jazyku, často pred očami zatiaľ žijúcich detí a potom ich všetkých podrezali. Mnohých si „fotili“, keď ich upaľovali zaživa. Niektorých uniesli do iránsko/gazanského zajatia (ale podzemný palestínsko-arabský talmud v betónovom suteréne asi nevznikne), iných únoscovia nestačili odvliecť len preto, že z cca 3.000 účastníkov nájazdu ich úboho pripravená izraelská obrana stačila zabiť len okolo 1. 500, čo bolo zlyhanie a v Izraeli za to budú politicky padať hlavy. Zvyšok gaunerov, teda „bojovníkov za arabskú Palestínu od Jordánu po Stredozemné more“, prešiel do vysunutej iránskej exklávy (to už nechávam na odborníkoch, aký je rozdiel medzi „exklávou“ a „enklávou“).

Možno je to všetko vari iba fikcia a zábery z týchto hrdinských úkonov, ktoré si útočníci smelo nahrávali na rôzne moderné aplikácie, sú možno rovnako nedôveryhodné ako fotografie páchateľov z radov „pohotovostných jednotiek“ (teraz neviem, ako historicky presne preložiť „Einsatzgruppen“ SS). Nie som si istý, kto boli väčšie zvery, ale myslím si, že to vyšlo narovnako. Nemeckí „pohotovostní“ nacisti, rovnako ako moslimskí islamisti, trpeli (ach, že nemáme ten predprítomný čas!) syndrómom menejcennosti voči tým úspešnejším a najmä tým, ktorí dokázali napriek perzekúciám zostať inými voči väčšine.

Ilustračná snímka. Zdroj FOTO: pixabay.com

Zločiny proti ľudskosti alebo „prasaciny“?

Počiny statočných bojovníkov za slobodu palestínskych Arabov „od Jordánu až po more“ (teda štát Izrael je vraj historická úchylka, ale uvidíme) so sebou priniesli ani nie tak milovníkov staroveku, obdivovateľov odťatých hláv, ako skôr varovanie pre nás, sme na „prasaciny“ v dejinách zvyknutí. Svet si zvykol na ľudské obete v predkolumbijskej civilizácii (poprosím pozrieť si môjho obľúbeného autora Williama H. Prescotta), na skalpovanie medzi „indiánskymi“ kmeňmi v Severnej Amerike (vynechajte ušľachtilé rozprávky o Vinnetuovi od Karla Maya) aj na ich tragédiu spôsobenú Európanmi. Povedzme, že to sú naozaj iba dejiny. Lenže to, čo sa udialo v južnom Izraeli, to nie sú dejiny, to je naozaj reálna „prasacina“ a návrat k tomu, čomu sa dnešná Európske únia aj s predošlými názvami (o. i. EHS, ES a teraz EÚ) usiluje vyhnúť: „prasacinám“ na spôsob Babij Jar alebo pred nedávnom južný Izrael. Tisícky iných lokalít sa mi ani nechce menovať.

Historické porovnanie je vždy lacné

Takých porovnaní je naporúdzi vždy dosť a nepoznám inú disciplínu ako história, ktorá by sa dala ľahšie popularizovať, ba vulgarizovať. „Odboj“ Arabov žijúcich na historickom židovskom území Palestíny podaktorí porovnávajú s francúzskou résistence. Počas moslimsko – židovského konfliktu po roku 1948 sa islamisti v nimi okupovanej židovskej Palestíne niekedy odvolávajú na francúzsky odboj. Ak „by boli“ príslušníci francúzskej résistence prenikli do Nemecka (lenže vtedy ešte résistence neexistovala) a páchali tam „prasaciny“, tak by som dal útoku Hamasu na Izrael zelenú.

Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik

538