Slovenská politika dnes pripomína rušnú krčmu tesne pred zaverečnou. Len málokto vie, čo bude zajtra ráno

Preferencie politických strán dnes pripomínajú bonboniéru z filmu Forrest Gump – človek síce tuší, že niečo dostane, ale nikdy nevie presne, čo to bude. A presne tak dnes chutí aj slovenská politika: raz sladko, raz trpko, občas prekvapivo horko.

Progresívne Slovensko sa drží nad hranicou 20 %, no jeho predseda Šimečka akoby pochopil starú pravdu: politiku na Slovensku netreba robiť len v štúdiách, ale aj pri pive. Výjazdy do krčiem môžu na prvý pohľad pôsobiť ako improvizácia, no v skutočnosti ide o návrat ku koreňom. Slovák totiž neverí politikovi v obleku za rečníckym pultom, ale tomu, ktorý si vedľa neho prisadne a objedná si „to isté čo ostatní“. Z dlhodobého hľadiska to môže byť krok, ktorý sa mu vyplatí viac než stovky tlačoviek.

Smer začína pôsobiť ako skúsený dirigent, ktorý síce ešte drží taktovku, ale orchester mu pomaly prestáva hrať podľa nôt. Strana, ktorá dve dekády určovala témy, dnes čoraz častejšie rieši samu seba. Navyše je to projekt postavený na jednom mužovi – bez Roberta Fica by to bol ako futbalový tím bez brankára: stále na ihrisku, ale s neistým výsledkom. Úvahy o jeho odchode sú preto zatiaľ skôr politickou sci-fi než realitou.

Zaujímavým javom je Republika, ktorá začína Smeru odčerpávať voličov tempom, ako keby išlo o výpredaj pred zatvorením obchodu. Jednoduché heslá, hlasný prejav a dôraz na emócie – to všetko funguje najmä na mladších voličov. Politika sa tu mení na niečo medzi TikTokom a boxerským zápasom – rýchla, hlučná a často bez zložitejších myšlienok.

Hlas stojí na pomerne krehkom základe – dôchodcoch. Ak by sa ich životná úroveň začala citeľne zhoršovať, môže sa stať, že sa táto voličská opora rozsype ako domček z karát. A vtedy sa o ich voličov strhne boj, z ktorého môžu profitovať viacerí – najmä Smer či hnutie Slovensko.

SaS po vnútorných otrasoch pôsobí stabilnejšie, akoby si konečne upratala v izbe, kde sa roky kopili staré konflikty. Demokrati zatiaľ kráčajú pomaly, ale vytrvalo – skôr ako turista v Tatrách než šprintér na stovke.

Najväčšou záhadou však zostáva KDH. Strana s potenciálom, ktorá sa správa ako študent, čo má na viac, ale zabudol sa učiť. Neustále naskakovanie na Ficove politické hry z nej robí skôr komparzistu než hlavného aktéra. Biblické príbehy o pokušení by mohli byť metaforou ich politiky – no zdá sa, že si z nich zatiaľ nevzali poučenie.

Maďarská koalícia ostáva mimo parlamentnej hry a SNS balansuje na hrane prežitia. Andrej Danko zvolil taktiku útoku na vlastných – čo je síce pragmatické, ale zároveň riskantné. Je to, ako snažiť sa zachrániť loď tým, že začnete vylievať vodu… Lenže pritom robíte ďalšie diery do trupu.

Slovenská politika tak dnes pripomína rušnú krčmu tesne pred zatváračkou. Každý hovorí hlasnejšie než ten druhý, niektorí už ani nevedia o čom. A len málokto má skutočný plán, čo bude zajtra ráno. A volič? Ten si zatiaľ len vyberá z tej bonboniéry – s nádejou, že tentoraz nenatrafí na tú najtrpkejšiu príchuť.

426