Dnes má meniny: Jaroslava
Doping na Tour de France. Téma, ktorá je minimálne od éry Lancea Armstronga mimoriadne diskutovaná, rozoberaná z každej strany a o nesmrteľnosti zakázaných látok sa už roky konšpiruje na všetkých úrovniach. Pravdou je, že v žiadnom inom športe sa doping a zneužívanie farmaceutického priemyslu nedostal na tak sofistikovanú a dokonalú úroveň ako v cyklistike. Ale v posledných rokoch sa do popredia tlači úplne iná úroveň dopingu – technologický a technický. Trénovať silu, vytrvalosť, rýchlosť, odolnosť, aerodynamiku, taktiku – to už dnes vedia v každom profesionálnom tíme. Aj spôsob regenerácie, oddychu, stravovania a pitného režimu. Preto sa pozornosť upriamila na druhú najdôležitejšiu časť cyklistického zázemia a tou je bicykel.
Odľahčené rámy, prevody, kolesá, brzdy kotúčové alebo klasické, to majú elitní výrobcovia takmer rovnaké. Tu veľké rozdiely nenájdete. Až na možnosť zdokonaliť bicykel elektromotorom. Tu už treba nielen dokonalú technickú zručnosť, virtuozitu, ale aj poriadnu porciu diskrétnosti. Aj keď si poviete, že niečo podobné nie je v profesionálnej cyklistike možné, tak opak je pravdou. Aj napriek rôznym kontrolám a testom. Veď už v roku 2016 zaviedla Medzinárodná cyklistická únia magnetické testy, od roku 2018 to boli röntgenové, no vždy sa nájde niekto, kto riskuje a hazarduje so svojím menom. Ako Femke van den Driesscheová, ktorá na svetom šampionáte v cyklokrose v roku 2016 mala v stredovom zložení namontovaný elektromotorček, čo chcela zakamuflovať výmenou bicykla počas pretekov. No traťoví komisári jej na podvod prišli a van Driesscheová dostala 6-ročný dištanc.
Po fenomenálnych výkonoch a výsledkoch Tadeja Pogačara na Tour de France sa diskusia na túto tabuizovanú tému opäť rozbehla naplno. Najmä po tom, ako švajčiarsky denník Le Temps uverejnil rozhovory s anonymnými cyklistami práve skončenej Tour. Téma bola jednoduchá a jasná – štyri tímy a ich jazdci mali mať zvláštne bicykle, ktoré vydávali pozoruhodné zvuky. Špekulatívnym témam a konšpiráciám nahráva aj porovnanie niektorých cyklistov, ktorí mali byť v uplynulých rokoch v štyroch spomínaných tímoch, kde predvádzali mimoriadne výkony, ale po odchode do iných tímov zapadli do priemeru. Faktom ale je, že na Tour de France skontrolovali počas troch týždňov viac ako 1000 bicyklov a žiadny nemal technologický ani technický doping.
Samotní jazdci považujú podobné úvahy za smiešne až urážlivé. V tímoch kategórie World Tour to považujú za nemožné a sci-fi. Cyklisti majú síce tie najlepšie a najdokonalejšie bicykle na trhu, ktorých cena sa pohybuje na úrovni 20-tisíc EUR, ale žiadne elektromotory nemajú. Veď každý bicykel je možné hocikedy rozobrať do poslednej skrutky. “Tam, kde som, vďačím iba tréningu a poriadnej celoročnej drine. To je ten rozdiel, ktorý ľudia vidia,” povedal jeden z najlepších cyklistov súčasnosti Wout van Aert na tému technologického dopingu v cyklistike. Argumentom proti používaniu elektromotorov na Tour de France, Giro d´Italia, Vuelte či jarných klasikách sú údaje o jednotlivých jazdcoch v každých pretekoch, v každej etape. Žiadne extrémne rozdiely v časovkách, v horských etapách alebo v špurtoch nie sú. Úroveň a čísla môžu síce kolísať podľa aktuálnych podmienok, výkonnosti, formy či iných súvislostí, no nikdy to zatiaľ nebolo nič extrémne.
Aby sa predišlo špekuláciám a rôznym konšpiráciám, rozhodla sa Medzinárodná cyklistická únia o ešte výraznejšiu kontrolu, ktorá bude zameraná na monitorovanie jazdcov a bicyklov priamo na trati počas pretekov. Novinka bude mať premiéru na olympiáde v Tokiu. Tam sa má dokázať, že žiadny technický a technologický doping neexistuje. Aj keď história si pamätá podobné rezolútne vyhlásenia a nie je tomu tak dávno. Lance Armstrong všetkým “ukázal”, že každý kontrolný systém sa dá oklamať. Napokon, bicykle aj doping vyrábajú ľudia, čo vždy bude podporovať myšlienku, ako obísť systém.