Záhadný Slovák, ktorého zbožňujú zástupy žien. Damien Lows prezradil, kde je možné ho stretnúť

Záhadný muž píše na sociálnych sieťach svoj vlastný denník pod pseudonymom Damien Lows. Foto: Archív DDL

Možno žije práve vedľa vás. Možno je to váš sused, priateľ či bývalý spolužiak. Isté však je, že je to muž. Muž, ktorého si mnohé z nás vysnívali. Muž, ktorý je vo svojom vnútri nenapraviteľným romantikom. Muž, ktorý si váži ženy a ich názory. No predovšetkým, je to muž, ktorý si píše svoj denník na sociálnych sieťach pod pseudonymom Damien Lows. V úprimnom rozhovore prezradil z každého rožku trošku a možno i niečo viac. Mimochodom, ak ste ešte nečítali Denník Damiena Lowsa, ani len netušíte, o čo prichádzate!

Damien, na sociálnych sieťach píšete svoj denník, ktorý ste nazvali Denník Damiena Lowsa. Ako vznikla táto myšlienka?

Chcel by som mať na túto otázku jednoznačnú a stručnú odpoveď, ale žiadnu takú vo vrecku nenosím. Myšlienka niečo napísať sa vo mne niesla už od strednej školy, keď som začal po nečakane prudkom zamilovaní písať básne. Klasický príbeh priemerného chlapca a obletovanejšej sebavedomej, už skoro ženy. Nemal som ani auto, ani motorku, ani svaly a nebol som ani tým typickým zlým chlapcom, a tak som písal. Básne pre ňu. A keď mi dala po pár mesiacoch košom, nebolo už komu. Potom prišla priateľka, ktorú to nezaujímalo. Až nakoniec počas prvej letnej búrky v roku 2017 som sa rozhodol založiť denník, aby som ukojil túžbu sa niekomu, hocikomu, zdôveriť či prihovoriť. Bola to taká filmová, až osudová chvíľa, keď pri otázke v hlave o založení práve zahrmelo. Možno to bolo znamenie, nech to nerobím, ale ja som si aj tak spravil po svojom.

Damien chce, aby ho každá žena videla v ktoromkoľvek mužovi. Foto: Archív DDL

V akej sfére pracujete? Je písanie len Vašou vášňou?

Nepíšem knihy, žiadnu som nenapísal. Nemám na ňu toľko sebavedomia. No píšem básne počítačom. Pohybujem sa v IT sfére a mám na starosti pár ľudí, ktorí musia skákať, ako plieskam bičom. Ale to asi len v mojich snoch, keď ma štvú, lebo inak som milučký. Projekty pre malé, veľké aj nadnárodné firmy. Sám sa divím, ako to popri práci stíham, keďže po večeroch pracujem na dobrovoľných projektoch.

Predpokladám, že píšete pod pseudonymom a identitu nechcete prezradiť, je to tak?

Áno, toto je môj pseudonym a moje myšlienky. Ak by som prezradil identitu, už by ste ma nemohli vidieť v ktoromkoľvek mužovi okolo. Už som dostal pár správ v štýle: „Damien, tuším som Vás stretla, povedal presne pár myšlienok, ktoré máte v denníku a jeho vystupovanie na Vás sedí.” A to je milé. Veľmi milé. Prezradiť identitu, to by na mieste, kde bývam, stáli rady zvedavých žien a zašliapali by mi záhon, ktorý som toto leto tak prácne zbavoval buriny. A to predsa nemôžem dopustiť.

Prezraďte, aký je teda Damien v skutočnosti?

Pozorný čitateľ denníka ma snáď pozná. Mám rád pekelne horúcu vodu, keďže v sebe skrývam satana. Väčšinou nosím bielu košeľu, ktorú sem-tam obmením za čiernu. Keď som nahnevaný, vysávam. Neznášam zapratanú kuchynskú linku. Domácnosť zvládam, pri varení sem-tam tancujem. Nerád telefonujem. Doslova sa tomu vyhýbam. Rád si kohokoľvek doberám, a ak je to žena, tak následne aj udobrujem. A viem byť lenivý. Naozaj, ozaj. Zabúdam, robím chyby. A som čitateľný. Znervózňuje ma, tak vnútorne, keď je partnerka chorá. Ak od niekoho niečo práve teraz potrebujem a on schválne robí opak, alebo čas naťahuje, idem vybuchnúť. Kreslím si, neviem to, ale táto činnosť ma upokojuje. Mám rád chvíle úplne osamote, vtedy vypnem a vážim si ľudí, ktorí so mnou v tichu tieto chvíle zdieľajú. Inak som spoločenský typ. Dokážem reprezentovať, rýchlo sa rozhodovať a nespanikáriť. Vnímam veľa, čo je niekedy na škodu. Milujem pohľad na dámske čižmy. Dívam sa na ne s rovnako zasnenými očami, ako na letné nebo. Zaujíma ma vesmír všeobecne. Ak ma niekto škrabká prstami po chrbte, vtedy ma vlastní. Bezmedzne. Milujem francúzske nohavičky a francúzsku manikúru. Makovníky. Zbožňujem búrky, len tak ich sledovať a vonia mi ozón, ktorý po nich zostáva. Šoférujem jednou rukou, čo môže kadekoho, ako spolujazdca vytočiť. Zvyknem byť pokojný. No ak sa presiahne pri hádke hranica, je neskoro. Som totiž znamením býk. Čo zároveň znamená, že vo vážnych veciach sa rozhýbem pomalšie. Potrebujem čas. Začal som mať rád bordovo-červenú. Milujem jeseň a jej hmly. Mám sny a túžby ako každý. Túžbu žiť a niečo zažiť. Vidieť polárnu žiaru. Milovanie v nočnom vlaku napríklad. Alebo ako rád vravievam: „Byť zobudený na to, že mám sex.” Hneď, ako sa dosmejem, budem pokračovať… Je toho veľa. A neznášam pečenú cukinu!

Denník vznikol počas prvej letnej búrky v roku 2017. Foto: Archív DDL

Vašich sledovateľov (rozhodne ženy) určite zaujíma, či ste zadaný?

Som aj nie som, je to komplikované. Zakaždým, keď som sa odovzdal, zlomili ma napol a polovicu si odniesli. Teraz mám strach. Niečo sa črtalo, teraz je to trocha zamrznuté. Ale, hádam to rozfúkam znova.

Z čoho máte strach? Z odmietnutia, sklamania alebo sa bojíte dôverovať?

Z odmietnutia? Kdeže, to je stále lepšie ako planý sľub. Ani do obchodu s topánkami nechodíte so strachom: „Čo ak si vysúšam topánky a nekúpim si ich?” Sklamanie? To je súčasť tohto procesu. Dôvera? Vždy sa snažím dôverovať. Mám strach zo svojich nedokonalostí. Mám strach zo svojej žiarlivosti, ktorá môže prebublať do 4-hodinovej cesty autom, len aby som ju skontroloval. Normálne nie som žiarlivý, ale láska robí divy a nepýta sa vás, aký máte na tento náhly čin názor.

Kde by som Vás mohla stretnúť?

Buď v práci, alebo doma. Ak nie tam, tak v meste. Ak nie v meste, tak na jednom zo zelených mostov v Bratislave. Alebo na nábreží Dunaja.

Nemožno pochybovať, že vo Vašom denníku ženy nájdu naozaj krásne romantické vyznania. Ste aj v skutočnosti taký romantik?

Vo vnútri áno. Vo vzťahu? Niekedy to dokáže človeka otravovať. Mal som vzťah, kde to bolo dokonca príťažou. Tak som sa krotil. Každý chceme niečo iné a ja mám tendenciu sa prispôsobiť. Ale ak ma niekto chce zmeniť, to už trvá dlhšie. Možno som vnútri úplne iný, čierny a skazený a len sa za romantiku skrývam…

Damien väčšinou nosí bielu košeľu, ktorú sem tam obmení za čiernu. Foto: Archiv DDL

Je to hádanka, alebo pripúšťate, že aj muži o sebe môžu pochybovať?

Iste, môžu. Nikde predsa nie je napísané, že by nemali. Muž nemusí byť neomylný. Mužom je práve vtedy, ak si chyby prizná.

Dostali ste už aj nejakú ponuku na rande? Ak nie, prijali by ste ju?

Áno, dostal. Nebudem hovoriť počet. Buď preto, aby ste sa mi nesmiali, alebo aby ste neboli zhrození. A neprijal som ich. Keď som zakladal denník, vznikla jedna podmienka. Tou je, že sa nikdy nestretnem so svojím čitateľom. Na druhej strane však všetci máme v živote niekoho, kvôli komu porušujeme vlastné pravidlá.

Kedy by ste tieto pravidlá porušili?

Pravidlá sú dielom rozumu. Porušuje ich jedine srdce.

Často svojimi príspevkami oslovujete aj mužov. Stalo sa Vám už, že Vás nejaký muž požiadal o radu? Napríklad, ako si získať srdce ženy?

Rozosmiali ste ma, ja naozaj neviem, ako si získať srdce ženy. Možno len tak, že sa budete starať o to, aby sa ten druhý cítil dobre. Nemám patent. Muži ma sledujú veru málo. Myslím si, že by som ich zo skromného počtu skoro 4-tisíc narátal na dvoch rukách. A nepýtajú sa ma na rady, čo by som možno aj prijal. Denník je venovaný, aj keď sa to tak možno nezdá, práve mužom. Ako inšpirácia. No len akosi sa oň nezaujímajú. A to je škoda. Nemôžem prevažne dámsku časť nútiť: „Choď a ukáž mu to!” To nejde. A aj keby bola takáto výzva, poznajúc svoje publikum, nik to neurobí. Vo všeobecnosti vlastne málo integruje. Ak toto čítate, moje milé publikum, môžete, ak chcete, ukázať tento denník mužom.

Aké ženy Vás priťahujú? Čim vás musia zaujať?

Uh, inteligentné. A príjemne drzé. Milujem doberanie sa a hneď na to romantické vyznanie, drobnosť alebo gesto. A čo je naj? Keď sa na mne žena dokáže neustále smiať. Keď sa žena pri mne smeje, cítim sa šťastný, veľký.

Odkiaľ beriete inšpiráciu na písanie textov?

Vo svete. V ľuďoch, v sebe. Mám akési neviditeľné okuliare, ktoré si dokážem z hlavy zosunúť na nos a všetko má iné odtiene. A ja len vnímam, čo vidím. A pozerám sa pri tom do svojho vnútra, čo cítim. Miestami sa čudujem, že mi čitatelia ďakujú (áno, aj také sa mi stalo). Nemyslím si, že trpím darom reči, čo podporuje už aj zažitá kritika na margo mojej vetnej skladby a čiarok. No a inšpiráciu beriem hlavne v žene. Všeobecne, ale aj v konkrétnej žene z minulosti a súčasnosti. To nepíšem ja, to píšu ony, ona. Myslel som to prenesene, a to tak, že ona vo mne vyvoláva tie pocity, spomienky a túžby. Za denníkom stále stojí jeden muž.

Je sympatické, že často svojich sledovateľov vyzývate a pýtate sa na ich názory. Ovplyvňujú Vás pri tvorbe?

Ich názor ma zaujíma a mám s nimi rád malú interakciu. Ovplyvňujú ma, samozrejme, pozitívne, keď si vylejem srdce do písmen a čítať niečo milé ma vždy poteší a aj naštartuje, posmelí k ďalšiemu zdôvereniu sa. A keď pozorujem, že už nudím, dovolím svojmu satanovi vystrčiť rožky.

Damienovi záleží na anonymite. Ak sa raz skonkretizuje, jeho anonymita sa rozplynie. Foto: Archív DDL

Musím sa priznať, že keď čítam Váš denník, mám pocit, že muž, ktorý ho píše, je len ilúzia. Že takí muži už dávno vymreli. Myslím si, že asi nebudem jediná… Ako to vnímate Vy z pohľadu muža? Sme my – ženy naozaj tak dychtivé po romantike, slovných hračkách alebo jednoducho len rady snívame?

Chcem, aby muži takýto boli. Chcem, aby ženy ocenili takýchto mužov. Cítil som sa v láske veľakrát nedocenený, pretože sa mi zdá, že práve ženy prestali uprednostňovať citlivých mužov. A muži? Vyrastajú vo svete, kde muž nemá plakať, nemá byť „teploš” a ani baba. Má robiť, čo sa mu povie, má niečo dokázať, prejaviť silu a moc. Ich pocity sú nerešpektované, potláčané. A potom nám vyrastajú muži, ktorí sú neistí, a tak si upevňujú pozíciu moci. Kdežto muž, ktorý je vysporiadaný s tým, že cíti a vie, čo cíti a hovorí o tom, ten sa jednoducho cíti vo svojej mužnosti dobre. A práve títo muži sú nežní. Nevymreli. A ak áno, vypestujme ďalších. A či túžite po romantike? Sledujúc trendy stránok na sociálnej sieti s drsným štýlom vyjadrovania sa, môžem len skonštatovať, že ľudí krehkosť nezaujíma. Možno je to tým, že surovosť zoženiete všade. Nehu a krehkosť si treba zaslúžiť. Prosím, nesnívajte. Chcite takých mužov a muži nimi začnú byť. Žena vždy určovala úroveň spoločnosti (tým, že väčšinou muž dvorí žene). Nepoľavte v tom.

S tým s Vami súhlasím, avšak nesúhlasím s tvrdením, že keď budeme chcieť nežných mužov, oni takí budú. Myslíte si, že sa to dá?

Určite. Na jedného chlapa potrebujete veľa trpezlivosti. Na všetkých, moment, zrátam… viac než veľa trpezlivosti. Je to trh. Výrobca si všimne, že o produkt nie je záujem, musí ho zmeniť. Tu je to, ale dlhší proces, keďže hovoríme až o generácii, ktorá sa musí zmeniť. A nehovorme zaslúžiť. Proste, mali by chcieť.

Zatiaľ píšete len na svojom účte, plánujete alebo chceli by ste v budúcnosti vydať knihu, respektíve sa profesionálne venovať písaniu?

Nemyslím si, že by ma to dokázalo uživiť. A nie je to ani môj cieľ. Z môjho pohľadu je to len akési písanie pocitov. Na knihu by materiál aj bol, možno aj na dve. A ak by som sa aj rozhodol, že to skúsim (a financie problém naozaj nie sú), je tu jeden háčik.

Aký háčik?

Záleží mi na anonymite. Posolstvom je, že mnou môže byť akýkoľvek muž. Ak sa raz skonkretizujem, moja anonymita sa rozplynie. Podpisovať právne dokumenty sa jednoducho s pseudonymom nedá. Všakže. No a na dobré slovo vám knihu nikto nevydá. Áno, pripúšťam, padlo už pár ponúk na písanie stĺpčekov v časopisoch.

Na záver nášho rozhovoru, prezradíte o sebe nejakú pikošku či tajomstvo?

A nie jednu. Pikoškou je, že sem tam svojich čitateľov stretávam na ulici. Niektorých pravidelne míňam na ceste z práce alebo do práce. Je to milé a zároveň zvláštne, magické, ale aj k nevydržaniu. Mám chuť proste priskočiť a povedať: „Ahoj, to som ja!” V živote som nenašiel štvorlístok a pijem veľa vína. Často. Až sa musím spýtať svojho publika, koľko pohárov týždenne je už dosť. Tajomstvo, ktoré teraz prezradím, už ozaj nebude tajomstvo a je ním to, že som flákal hodiny klavíra, za ktoré moji rodičia platili.