Nenávisť je silenejšia než priateľstvo, ale slabšia než láska. Láska totiž aj hory prenáša. Svoje o tom vie aj Anna Kuzmiková Kokyová, ktorá sa zaľúbila do rómskeho chlapca z osady.
Manžel Rasťo pochádza z rómskej rodiny, vyrastal v osade ako najstarší zo 6 súrodencov. Anna je z malej dediny pod Tatrami a má 2 starších bratov. S Rasťom sa zoznámili v kresťanskom spoločenstve. Bližšie sa začali spoznávať na stretnutiach mládeže, kde neskôr pôsobili ako podvedúci. Chodili spolu po osadách, po konferenciách a výletoch až sa zblížili a vytvorili pár.
„Od začiatku sa mi páčilo na Rasťovi, že nebol ako jeden zo stratených v dave. Napriek tomu, že bol odo mňa mladší a jeho svet bol úplne iný ako ten môj, priťahoval ma nielen zovňajškom, ale aj svojim vnútrom. Bol vodcovský typ. Vedel, čo chce, bol rozvážny a zároveň úprimný, jednoduchý chalan, ktorý svojimi srandičkami vedel zabávať všetkých naokolo,“ spomína s úsmevom Anna, dnes už Rasťova manželka.
Po 1,5 roku chodenia si pred ňou pokľakol a požiadal ju o ruku. O pol roka sa vzali. „Zo svadby vtedy moja rodina nebola šťastná. Mali o mňa strach a mali iný názor na to, ako by mal môj život vyzerať. Nezazlievam im to, aj keď ich opora mi veľmi chýbala. Som však hrdá na to, že do dnešného dňa na našu svadbu spomínajú ľudia ako na jednu z najlepších, a to bola miešaná Slovákmi, Rómami, kresťanmi a neveriacimi ľuďmi, k tomu bola bez alkoholu a na zábave to nijak neubralo,“ spomína Anna.
Ako Anna vraví, ľudia na nich pozerali a stále aj pozerajú nechápavým pohľadom. „Stalo sa, že si niektorí mysleli, že je manžel cudzinec a máme s tým spojené rôzne vtipné zážitky. V zahraničí a v Bratislave, kde sme chvíľu žili, sme nevnímali rasizmus. Žiaľ, tu, na východe Slovenska, je rasizmus normálny. Z časti chápem hnev Slovákov voči Rómom (aj keď napr. zákony o sociálnych dávkach nevytvárali ľudia v osadách, ale tí kompetentní vo vláde), no na druhej strane len máloktorý Slovák si dokáže predstaviť, aké ťažké má Róm začleniť sa do bežného života v našej spoločnosti, keď sa nenarodí v bielej domácnosti a spoločnosť ním opovrhuje od narodenia,“ tvrdí Anna. Vie, aké to je, keď niekde volá alebo píše a predstaví sa typickým Rómskym priezviskom, za čo sa ale vôbec nehanbí. „Neopýtajú sa vás, či pracujete, nechcú vás ani len vidieť, ste odpísaní, samotné inzeráty napríklad z realít bývajú ukončené vetou: „Bez zvierat, bez detí a cigáni nevolať,“ dodáva smutne Anna. Výhovorky o skúsenostiach s Rómami sú pre ňu chabé, keďže zlé skúsenosti má človek aj so Slovákmi.
Nemali to jednoduché, ani keď sme sa presťahovali do jej rodnej dediny. Niektoré problémy museli riešiť aj cez políciu. Postupne si však ľudia z okolia na nich zvykli, ale ako vraví, pre väčšinu ľudí sú všetci Rómovia rovnakí, čo vníma ako nepríjemnú „nálepku“.
„V októbri bude 5. výročie našej svadby a sme vďační Bohu, že sme stále spolu, aj keď sme si prešli rôznymi náročnými situáciami.“ Anna si užíva materskú dovolenku a jej manžel Rasťo pracuje ako barber vo svojom barber shope. Narodili sa im dve krásne deti, ktoré ich rodinu ešte viac spojili. „Naše rodiny spolu vzájomne vychádzajú. To mi kedysi pripadalo ako nemožné. Dnes však viem, že u Boha nie je nič nemožné,“ hovorí s úsmevom Anna.
Anna by veľmi chcela povzbudiť tých, ktorí sa ľúbia, alebo majú priateľov tmavšej pleti. „Nezáleží na tom, kto si čo o vás myslí. Záleží na tom, aký má človek po vašom boku charakter, úmysly a postoje v srdci. Nikto iný nebude váš život žiť za vás, ani niesť následky za vaše rozhodnutia. Preto sa nebojte poslúchať svoje srdce a mať vlastné názory, aj keby ste šli proti prúdu.
Nezabudnime ale, že nenávisť zabíja. Láska však buduje. Rasizmus nie je výmysel. Je to ideológia, ktorá je už malým deťom na Slovensku vštepovaná. Rómovia sú súčasťou Slovenska. Sú tiež tzv. dobrí aj zlí, rovnako ako aj Slováci. A buď sa budeme navzájom neznášať a separovať, alebo sa naučíme spolu žiť a odsudzovať to, čo človek urobí zle a nie to, kým je, len preto, že má inú farbu pleti,“ uzatvára Anna.