Jednoduchý návod pre Slovákov, ako byť šťastní, zdraví a bohatí: Naozaj stačí odísť z EÚ a NATO a bude to v „cajku“?

Bývalé komunistické krajiny si opäť našli svojho obetného barana. Pre Slovákov už to nie je „pragocentrizmus“, namiesto Prahy nastúpil „bruselocentrizmus“. Opäť opakujeme, že „oni“ to tak nariadili, zariadili, prikázali. Lenže „oni“ sú „my“.

Keď tak počujete výroky slovenského premiéra, tak zistíte, že už nie za všetko mizerné na Slovensku nesie zodpovednosť Washington, D. C. (inak by to bola Praha), ten ale Európe uteká z lopaty. Teraz počujeme výkriky o zneužívanom Slovensku, ktoré je hrdé, suverénne a nedá si od nikoho rozkazovať. Iste, niekto musí byť na vine kvôli epidémii zdražovania, korupcie a zlých medziľudských vzťahov. A za to Úrad vlády SR v Bratislave predsa nemôže. Prstom sa ukazuje na Brusel, metaforicky hlavné mesto Európy. A máme to. „Opäť oni!“ Ďalšia Praha, ďalší Washington! A my trpíme… My chudáci.

Tak ako je to s európskou identitou?

Mnohí Európania by si nepochybne želali, aby boli na prvom mieste Európanmi a až potom Portugalčanmi, Poliakmi či Rakúšanmi. Ale ako by sa za svoje európanstvo vo svete hanbili. Pri Američanovi je bežné, že vo svete povie, že je z USA (ak sa zrovna nenachádza omylom v Iráne) a nešpecifikuje Massachusetts, Montanu alebo Utah. V Európe si takú identitu vytvoriť nedokázali. Ono dať dokopy jednu identitu z takmer tridsiatich (momentálne 27) štátov sa nedarí. Búrime sa proti tomu, že na naše autá zaviedli v USA clá vo výške 25 %. Ale nerobia tí Amíci presne to, čo hlasne do sveta huláka šéf slovenskej exekutívy? Nemajú tiež svoje národné záujmy, hrdosť a suverenitu?

Ak chceme ponúknuť občanom EÚ vlastnú identitu, musí to byť niečo, čo nás skrz-naskrz spája. Bludnou alternatívou sú vyhrážky niektorých europoslancov, že „keď nás nechcú v Amerike, spojíme sa s Čínou“. To sme tu už mali. Pamätáte? „Keď nás nechcú na Západe, pôjdeme na Východ.“ Lenže tá Čína zhltne Európu ako pes malinu, takže to nie je múdry nápad.

Otcovia myšlienky zjednotenej povojnovej Európy založili jej integračné jadro – EHS (Európske hospodárske spoločenstvo) – na predstave, že všetci sme slobodní a racionálni. Dnes, v EÚ, Európa stále hľadá svoju identitu, víziu a poslanie. A tak hľadá slová pre svoj vysnený príbeh, ten sa dá vytvoriť z niektorých znetvorených hesiel ako mier, sloboda, právo, prosperita, rôznorodosť a multikulturalizmus, solidarita a (ako inak) ošarpaný termín demokracia. Príliš krásne slogany na to, aby sa dali naplniť skutočným obsahom.

Sloboda vykúpená krvou

Európania sa radi (je to vplyv Francúzskej revolúcie) hlásia ku slobode vykúpenej krvou. A veria (veľmi správne), že každý človek prišiel na svet slobodný, tvorivý a jedinečný. Thomas Jefferson, dvojnásobný americký prezident, ktorý do USA importoval európske voľnomyšlienkárstvo, razil názor, že „Boh nás stvoril slobodných a tvorivých“. O krvi až tak moc nehovoril, protirečil by si, to sa mal stať radšej ruským cárom. Ale tvorivosť, to je iná káva, dnes sa v EÚ ponosujeme na zaostávanie v konkurencieschopnosti.

Podľa mnohých (ale mnohých) prieskumov sú medzi pedagógmi na Slovensku najtvorivejšie učiteľky materských škôl. Nemohlo by to byť tak, ak by malé deti neboli prirodzene tvorivé. Otcovia Ameriky nepoznali moderný objav pod názvom DNA. My ju dnes vraj poznáme a veríme, že každý človek je jedinečný. Menej nás zaujíma, kto nám slobodu (jeden z ďalších módnych francúzskych vynálezov) vlastne dal.

Voči členstve v organizáciách ako EÚ alebo NATO môžeme postaviť na stôl celú sadu sklenených črepov, ale skúsme si opäť na Slovensku vyskúšať slobodu, hrdosť a „národno-štátne“ záujmy bez nich.

Autor je bezpečnostný analytik.

230