Dnes má meniny: Marcel
Že násiliu páchanom na civilistoch sa dá vyhnúť, je veľmi kontroverzné tvrdenie už preto, že sa rozlišuje medzi úmyselným a neúmyselným násilím. Pri bombardovaní priemyselnej infraštruktúry protivníka bolo a je ťažké vyhnúť sa civilným obetiam.
Do hry navyše vstupuje faktor nazývaný ľudské štíty, keď jedna bojujúca strana vedome vyhľadáva pozície v obývaných objektoch a teší sa z obetí vo vlastných civilných radoch, čo sa potom rado prezentuje ako „vraždenie žien a detí“ barbarským nepriateľom.
Násilie a znásilňovanie vo vojnových konfliktoch
Dnes svetová verejnosť pranieruje ruských vojakov za preukázateľne nespočetné prípady znásilňovania žien na Ukrajine. Znásilňovanie žien (aj mužov) predstavuje už inú kategóriu, to už je násilie spojené s vedomým ponižovaním.
Nedlho pred zabraním ukrajinského Krymu som sa tam počas dlhšieho pracovného výskumu stretával aj s predstaviteľmi nadácie Deti vojny (Дети войны). Činnosť tejto organizácie sa zameriavala na deti, ktoré sa narodili v dôsledku vojnového konfliktu medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom. Nie vždy bolo v hre znásilnenie, ale pri nemeckých ženách tomu tak bolo neporovnateľne častejšie ako pri tých sovietskych.
Pracovníci nadácie odhadli počet detí, ktoré po sebe nemeckí vojaci zanechali v Sovietskom zväze, na 2, 5 milióna. Sovieti na podobné uličníctvo mali menej času, ale aj napriek tomu „obšťastnili“ povojnovú sovietsku zónu v Nemecku 1, 5 miliónom detí, tak aspoň uvádzali zdroje nadácie.
Existoval tu však rozdiel. Sovietske ženy sa k otcovstvu Nemcov nepriznávali, pri vlne protinemeckej hystérie by ich najskôr na mieste zabili za vedomú kolaboráciu, akokoľvek to znie absurdne. Väčšina nemeckých žien o tom zase nechcela hovoriť. Bolo to zbytočné, nebolo čo skrývať – znásilňované boli takmer všetky tie, ktoré sa dobre neukryli, od nejakých 15-tich do 60-tich rokov života. Ak boli dobre pestované, aj po tomto vekovom limite. Ktorá mala šťastie, ujal sa jej vyššie postavený sovietsky dôstojník a nechal si ju pre seba, čím ju ochránil pred často hromadným prznením. Sovietski vojaci mali zmysel pre disciplínu, dôstojníci a poddôstojníci mali prednosť. Nemky až neskôr začal trochu chrániť rozkaz sovietskej komandatúry, ktorý klasifikoval predtým dovolené rabovanie a znásilňovanie ako vojenský trestný čin.
Nemky, spracované propagandou, videli v sovietskych vojakoch aj tak podľudí, v čom ich títo vojnou zocelení, nemytí a zapáchajúci násilníci, nezriedka zo Strednej Ázie, žiaľ len utvrdzovali. Mnohé ženy riešili potupu samovraždou alebo následne primitívne vyvolaným potratom, inak v sebe často hanbu nosili po celý život. Manželka bývalého nemeckého kancelára Helmuta Kohla po dlhých rokoch tiež priznala, že bola znásilnená a spáchala samovraždu. Nevie sa ale, či len pre túto v sebe nosenú stigmu.
Znásilňovanie na iných frontoch
Vojaci západných spojencov až tak veľmi znásilňovať nemuseli, aj keď prípady znásilnenia sa vyskytovali tiež. Lúpenie a znásilňovanie bolo však od vstupu na Nemcami okupované územia zakázané a trestané. Menovite Američania si však bez problémov prišli na svoje aj bez násilia, žuvačky a čokoláda urobili svoje. Okrem toho, ktorá Talianka by sa nechcela vydať do zlatej Ameriky? Niektorým sa to aj podarilo. Inde, napr. vo Francúzsku alebo Holandsku, sa na obete znásilnenia pozerali skôr so súcitom, ponižované boli prostitútky a ženy, ktoré si s „Nemcom“ niečo začali dobrovoľne. Tých verejne hanobili, strihali dohola a inak tupili.
V bývalom Československu znásilnili dvaja sovietski borci neskôr známu herečku Květu Fialovú. To však nebola nejaká Poľka alebo Nemka, „incident“ sa udial už po rozkaze komandatúry a dostalo sa jej akého-takého zadosťučinenia. Smela sa zúčastniť na poprave oboch sovietskych výtržníkov. Dnes už nebohej atraktívnej herečke to však podľa vlastného vyjadrenia navždy sprotivilo sex.
Čo sa týka dnešnej vojny na Ukrajine, ruskí násilníci a „znásilňovači“ sa môžu cítiť bezpečne, pravda, ak sa nedostanú do zajatia. Rusko, naopak, za násilníkov označí Ukrajincov. Však to boli oni, kto si predsa sami rozbombardovali aj taký Mariupoľ a „hodili“ to potom na Rusov. Inu, klasika.
Autor komenára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik