Pápež František a desať rokov v úrade najväčšej kresťanskej cirkvi. Ide o veľký európsky podvod

Pápež František. Zdroj FOTO: pixabay.com

Je zvláštne, že si konečne jeden svätý otec zvolil meno „posledného kresťana“ Františka z Assisi (12./13. storočie). Ako „posledného kresťana“ ho vo svojej knihe nazval Adolf Holl, rakúsky katolícky teológ, ktorý sa tak trochu cirkvi odcudzil.

Súčasný pápež si meno tohto skutočného svätca osvojil ako prvý v dejinách, v poradí oficiálne už v 266. pápež, ale prvý s menom František. Po viacmenej senzačnej abdikácii Benedikta šestnásteho (Benedictus XVI), čo sa v dejinách rímsko-katolíckej cirkvi ešte nestalo, sa čakalo na ďalší šok. Petrov stolec totiž ešte predtým obsadil „netalian“, istý Karol Wojtyla z Poľska. Zvolil si meno Ján Pavol druhý a očaroval svojou charizmou svet. Ohromenie sveta zapríčinil nielen tým, že takmer trinásť storočí obsadzovali pozíciu s názvom „pontifex maximus“ iba Taliani, v každom prípade najvyšší otcovia, ktorí sa nenarodili v Európe. V rozdelenom bipolárnom svete bolo ešte viac vzrušujúce, že tento pontifex pochádzal z východného politického bloku.

Čakanie na Godota

Po odstúpení z funkcie pápeža Benedikta sa s napätím očakávalo, či pápežstvo prelomí niečo ako kliatbu a na stolec svätého Petra zasadne opäť Európan. Očakávalo sa zvolenie niekoho z „tretieho sveta“. Tretí svet je terminológia studenej vojny, ktorú dnes nahradilo pomenovanie rozvojový svet. Vtedy bol prvý svet Západ, druhý svet ten komunistický a tým tretím ten zaostalý. Malo to vyzerať, že taký Katar alebo „Emiráty“ sú čo do životnej úrovne pozadu za tým prvým a druhým. 

Konkláve (zhromaždenie kardinálov) sa vynašlo. Nezvolilo za autoritu väčšiny kresťanov Afričana alebo kandidáta zo Stredného východu, teda muža (žena sa zatiaľ pápežkou nestala, aj keď fámy tvrdia niečo iné). Pritom práve kresťania v Afrike alebo na Strednom východe sú vystavení najväčším represiám, zneužívaniam, fyzickým útokom a fakticky genocíde. Najvyšší biskup z Afriky by týmto ľuďom pri ich postupnej likvidácii pomohol. Boh nie je beloch! Čakanie na Godota sa skončilo niečím, čo sa nedá nazvať inak ako európskou prešibanosťou. Pápežom sa po Poliakovi a Nemcovi stal nakoniec „neeurópan“. Z Argentíny. Takže príslovie o vlkovi a koze nie je len tak nejakým ľudovým príslovím. 

Pápež František I

Tento držiteľ svätého stolca nie je filozofom ako jeho predchodca Benedikt a nie je ani básnikom ako Ioannes Paulus Secundus. Rodák z Buenos Aires (Jorge Mario Bergoglio) je totiž Talian, resp. potomok talianskych vysťahovalcov a taliančina je jeho rodinným jazykom. Počas desiatich rokov na čele najpočetnejšieho kresťanského vierovyznania nedokázal presvedčiť, že je aj zástupcom tretieho sveta. Je pokrokový, usiluje sa o mier a zastáva sa chudobných. To je, koniec koncov, povinnou súčasťou jeho agendy. Jeho odporcovia vo Vatikáne ho označujú za „ľavičiara“.

Neviem. Desať rokov po svojom zvolení odmietol navštíviť Kyjev. Lepšie povedané, navštívi ho s výhradou, že sa súbežne zastaví aj v Moskve. Je to ako keby Ján Pavol druhý podmienil svoju nezabudnuteľnú prvú návštevu v Krakove tým, že súčasne navštívi Leningrad a pôjde sa pomodliť na palube Aurory za uzmierenie medzi solidarnoščou a boľševikmi. Lenže Vatikán je svojprávny štát, má status pozorovateľa v OSN, obrovský vplyv a mal by zaujať priame stanovisko.

Ten, ktorý by sa mal stať morálnym vzorom pre súčasného pápeža (volali ho Ježiš), jasnú pozíciu zaujal. Žiadna veľmoc (vtedy sa hovorilo „ríša“) nebude trvať naveky. A za jeho odvahu ho Pilát dovolil priklincovať na drevo. Toto bývalému kardinálovi z rozvojovej Južnej Ameriky nehrozí. Nebude sa predsa adresne miešať do svetských záležitostí…

Skutočne veľký pontifex maximus sa zjavuje možno raz za jedno storočie. Bol ním iste svätý Peter, bol ním iste Gregor VII (to je prosím jedenáste storočie) a bol ním iste Ján Pavol druhý. Boli aj iní, ktorí si zaslúžia obdiv a úctu. Nebáli sa. František prvý sa od nich môže učiť, ako sa postaviť zlu a neskončiť v dejinách rozporuplne, ako sa to prihodilo „vojnovému pápežovi“ menom Pius XII. 

Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik