Ako zaobchádzať s rétorikou a zakryť realitu? Najväčším riskom je nazývať veci pravými menami

Ilustračná snímka. Zdroj FOTO: pixabay.com

Vybrať vhodný termín pre to, čo sa v skutočnosti deje, môže mať na verejnú mienku obrovský vplyv. Paradoxné je, že najriskantnejšie môže byť nazývať veci pravými menami.

Rétorika má svoje funkcie, ktoré môžu byť jazykovedné, ale tiež ľahko použiteľné na ovplyvňovanie, poprípade ohlupovanie poslucháčov, dnes aj čitateľov. Ku kompozícii prejavu patrí definícia pojmu, jeho klasifikácia, teda odlíšenie od ostatných pojmov, analýza ich zložiek, tvrdenie autora pri citácii alebo parafrázovaní, vkladanie neexistujúcich výrokov do úst niekoho iného. Tu sa autori často vedome dopúšťajú nepresností, klamstva, zavádzania, blafovania. Každý dobre pozná silu slova a skúsený demagóg so slovom vie robiť zázraky. Stačí si pozrieť dochované filmové záznamy z prejavov Adolfa Hitlera, mizerného maliara. Ale geniálneho rétora.

Posun vo významoch

Svet sa mení chaoticky, veľmi rýchlo a hoci mnohé pôvodne posvätné alebo naopak negatívne výrazy zmenili význam, zaužívaná rétorika na nich lipne, pretože pre podstatnú časť ľudí sú stále symbolické. Skúsme si porovnať efekt pojmov revolúcia, ľudové povstanie, kontrarevolúcia, rebélia. Mať v prívlastku politickej strany alebo hnutia prívlastok „revolučný“ sa stále ešte v niektorých rozvojových krajinách nosí, hoci inde už revolucionárov stavajú na rovnakú úroveň ako lacných radikálov alebo dokonca zločincov. V stredoamerickej Nikarague sa ale už v 80. rokov odporcovia oficiálneho (pokrokového, ľudového, revolučného) režimu začali hrdo sami volať kontrarevolucionármi, teda „contras“. S podobným, aj keď iným osudom sa stretol „odboj“. Počas druhej svetovej vojny v Nemecku odbojárov, ktorých tam veľa nebolo, propaganda automaticky prenasledovala ako „kriminálnikov“. V bývalom Československu sa po 17. novembri 1989 začala viesť diskusia o tzv. treťom odboji. Ten bol antikomunistický a odporcovia tohto názvu, ktorý sa medzitým glorifikoval najmä ako odboj proti nacizmu, neboli ochotní prenechať toto meno takým bratom Mašínovcom a v Česku sa dodnes vedú diskusie o tom, či išlo o odbojárov alebo „vrahov“.

Zmanipulovaná rétorika

Sem patrí využitie indoktrinovaných pojmov a ich premena na úplne obrátený význam. Nemecké „konečné riešenie“ židovskej otázky bolo kamuflážou pre rasové vyhladenie ľudí s nevhodným pôvodom. Tak sa to však nesmelo označiť, išlo o riešenie. Existovala v roku 1968 v Československu kontrarevolúcia? Z aspektu tých, ktorí si želali odstránenie totality určite áno, ale to je až dnešný pohľad, keďže pojem totalitné režimy sa medzitým stal súčasťou všeobecne prijatého jazykového úzu pre nacizmus a komunizmus. Ako kontrarevolúcia sa v r. 1968 v Československu (podobne ako predtým v r. 1956 v Maďarsku) nazývalo právo občanov nemusieť voliť politické strany, ktoré kolaborovali (ďalší veľmi zaujímavý a vojnovými dejinami komplikovaný termín) so sovietskym režimom.

V tzv. politickej ekonómii socializmu, čo je sám o sebe absurdný názov, študentov učili, že v socializme (a ajhľa, ďalší terminus!) nie je možné zdražovanie. A keďže sa permanentne zdražovalo – v sedemdesiatych rokoch napr. zo dňa na deň vyskočili ceny zemiakov desaťnásobne – nešlo nikdy o zdražovanie, ale o „úpravu cien“. Účelové používanie jazyka si vyžaduje majstrovstvo pokrytectva.

Ivo Samson, bývalý radca Národného konventu EÚ v pracovnej skupine pre jazykovú politiku