Keď Nikolkin otec začal piť a doma nastalo peklo, ľudia od nej bočili, aby sa neušlo aj im. Domáce násilie je na Slovensku veľmi časté

„Mala som asi dvanásť – trinásť rokov, keď otec začal piť,“ začala svoje rozprávanie dnes 27-ročná Nikola, ktorá v detstve zažila hrôzy domáceho násilia. Jej otec Michal totiž začal užívať viac a viac alkoholu, až to spadlo do domáceho násilia. „Bol aj predtým agresor, kvôli tomu ho vlastne vyhodili z práce. A kvôli tomu aj začal piť, čiže sa len stupňovali útoky. Na mamu aj na mňa...,“ dodáva.

Ako dlho to trvalo?

Fúha, ani neviem presne, ale približne do tej osemnástky, možno devätnásť som mala. Potom som odišla ku starkým.

K jeho alebo maminým rodičom?

K maminým rodičom.

Oni nevedeli o tom, čo doma zažívate?

Mama k nim nechcela chodiť, ja keď som k nim chcela ísť, tak musela ísť aj mama. Nebývali sme v spoločnom meste. A zakazovala mi hovoriť niečo o otcovi. Aj keď sa pýtali, tak som bola naučená od mamy, že mám o ňom rozprávať len v dobrom, aby nevedeli, čo sa u nás robí. Vždy mi hovorila, že nemám nikomu, ani v škole rozprávať, čo je doma.

Čiže to, čo sa dialo u vás doma, muselo aj doma ostať… Ako vám ubližoval?

Mamu bil viac ako mňa. Ona mu aj chodila do obchodu pre alkohol, ja som ostávala s ním. Čiže ona tiež môže za to, čo sa dialo.

Takže ju viníš tiež z toho, ako sa to vyvíjalo? Že ho v tom podporovala?

Určite.

Prečo nič nespravila?

Bála sa ho. On jej dával facky, ležala v kúte na zemi, s opaskom ju udieral, modriny mala po celom tele. Aj pľul na ňu. Za vlasy ju ťahal… Veľmi mi to bolo ľúto a musela som sa na to pozerať. Nevedela som nič robiť. Ona ho obhajovala, že oni sa majú radi a on jej takto neubližuje.

Obaja rodičia boli nezamestnaní. Po pár mesiacoch im vypli aj elektrinu a umývať sa chodili do rieky. Susedia z vedľajších domov najprv Nikolu ľutovali a tajne k nim cestou zo školy chodievala na obedy. Napokon sa rozhodli držať od rodiny ďalej. Vraj pre istotu…

Ja som začala chodiť s modrinami a susedia už tak nejako asi vedeli, že doma ma musia biť. Tak už mi nechceli dávať jedlo. Kričali po mne na ulici, aby som sa s nimi nerozprávala, držala sa ďalej a nechodila už k nim, lebo nechcú chodiť dobití. Aj učiteľkám som to povedala v škole, poľutovali ma, ale nič nerobili. Boli milšie ku mne, ale nikto to nenahlásil, aby polícia niečo robila. Až keď som bola dospelá, tak som odišla ku starkým a nevrátila som sa už domov.

Neskúšali vás prehovoriť, aby ste sa naspäť vrátili?

Babka k nim zašla hneď druhý deň, že som u nich, aby ma nehľadali. Ale čo vravela, tak ich to veľmi nezaujímalo. Takže som bola asi na príťaž. Veď sa ani mama nesnažila, aby od neho odišla. Ona si možno vydýchla, keď som odišla preč z domu, že sa na to nebudem musieť pozerať a nebude ma biť. Ale nevidela som ju viac…

Viete čo je s nimi teraz?

Otec zomrel na chorobu pečene, mama neviem. Nepočula som nič o nej a ani ju nehľadám.

Aký život máte teraz?

Žijem v zahraničí, v Rakúsku, doštudovala som manažment s pomocou starých rodičov. Obaja už, žiaľ, umreli. Ale našťastie som natrafila na dobrých ľudí na vysokej, takže sme stále v kontakte, s jednou kamarátkou máme spoločný byt. Môžem sa im s čímkoľvek zdôveriť a majú pre to pochopenie.

Myslíte si, že vás táto nemilá skúsenosť z detstva ovplyvnila zásadným spôsobom?

Mám problém s dôverou v ľudí. Bola som utiahnutá, mala som problém s učením. Chodila som asi osem mesiacov k psychologičke a, našťastie, podarilo sa mi tento blok odstrániť, no stále mám problém dôverovať niekomu. Aj s kamarátkou, s ktorou bývam, nám trvalo asi štyri roky, kým sme sa začali normálne rozprávať.

Čo by ste odkázali tým, ktorí domáce násilie zažívajú?

Že nie sú sami. Treba hľadať pomoc, aj keď sa budú všetci otáčať chrbtom. Netreba sa vzdávať. Ja som tiež ľutovala veľa vecí, ktoré som ako štrnásťročná nespravila, ale vtedy som to takto nevnímala. A pani doktorka mi jasne vysvetlila, že netreba ľutovať to, čo sa už stalo a ako sme to mohli zmeniť, ale pozerať sa vpred a žiť.

Dokázali by ste sa stretnúť s matkou? Čo by ste sa jej opýtali?

A toto je ďalší môj problém – neviem odpúšťať. Stretnúť by som sa s ňou možno aj chcela, ale neviem, či by to dopadlo pekne. Asi by som jej vykričala, ako ma hlavne psychicky ničili. Ale popriala by som tej panej veľa šťastia.

Tej panej? Nevnímate ju ako svoju matku?

Nie. Mojou mamou bola babka. A dedko bol ozajstný otec, akého si môžu všetci priať...