Dnes má meniny: Jela
Veľká Británia sa opäť dostala na výslnie už nie kvôli referendu v Škótsku o zotrvaní v monarchii (Škóti sa rozhodli ostať) alebo pre vystúpenie z EÚ (Briti sa rozhodli odísť), ale kvôli smutnej udalosti. Zomrela kráľovná. Spoločne s autonómnymi jednotkami Walesom a Škótskom tento štát drží pohromade kráľ, v danom prípade to bola kráľovná.
Ak by sa na večnosť odobral britský premiér, v danom prípade premiérka, britská verejnosť by to prešla s malým záujmom, v opozícii by sa mnohí aj radovali podľa osvedčeného motta „ľahký na tvári žiaľ, hlboký v srdci smiech“. Skon kráľovnej však oplakávajú všetci. Zvonka to vyzerá, že úprimne. Status monarchu v britskej spoločnosti sa javí byť neotrasiteľný, čo ale kontrastuje s reálnou mocou, ktorou disponuje.
Zotrvačnosť zvyku
Existuje jeden overený výrok a jeden vtip, ktorý ilustruje postavenie britského monarchu. Onen výrok dáva tejto monarchii až nadprirodzené schopnosti prežitia a jeho autorom je posledný reálne vládnuci egyptský kráľ Farúk I., ktorý si nedlho pred svojím zvrhnutím v r. 1952 zaprorokoval, že v roku 2000 bude na svete už len päť kráľov – štyria v kartách a jeden v Británii. Táto dôvera v monarchiu kontrastuje s vtipom, ktorý mi raz rozprávali v Anglicku. V prítomnosti kráľovnej Alžbety II. britský premiér upustí vreckovku. Kráľovná sa rýchlo zohne a vreckovku mu podá. Jej sprievod je šokovaný. Ale veličenstvo! Kráľovná si povzdychne: Viete, to je to jediné, do čoho v tomto štáte môžem ešte strkať nos.
Práva monarchu sú dnes v demokratických monarchiách oklieštené a Británia je toho skvelým príkladom. Právomoci panovníka sa zväčša odvíjajú od zvykového práva, teda od tradície. Mocenská rovnováha medzi korunou a parlamentom sa necháva viesť radom noriem známych ako ústavné konvencie, a to napriek tomu, že Veľká Británia žiadnu ústavu nemá.
Papiere, zvyky a realita
Áno, podľa najstarších tradícií predstavovala kráľovná „najvyšší zdroj moci“ v britskej vláde a samotnú britskú legislatívu poznajú pod označením „kráľovná v parlamente“. Lenže aj pri letmom pohľade je vidieť, že Alžbeta II. nedisponovala žiadnou politickou silou, aby konala nezávisle od vôle premiéra alebo parlamentu. Technicky si kráľovná udržiavala určité politické kompetencie známe ako „osobné výsady“ v rámci tzv. „reziduálnych právomocí“ (reserved powers). K tým hlavným výsadám patrí právo menovať premiéra a schvaľovať legislatívu. Ide však o čisto formálny krok. Monarcha nemôže nič zablokovať, môže len potvrdzovať.
Phillip Murphy a Robert Hazell, britskí odborníci na Britské spoločenstvo národov, tvrdia, že Alžbeta II. prišla o všetky nástroje, ako efektívne využívať svoje reserved powers. Kráľovná nemala žiadne slovo pri pripomienkovaní návrhov zákonov a ich vracaní do parlamentu. O všetkom rozhodujú voličmi delegovaní politici a kráľovnej len dovolili, aby prijaté zákony poctila svojou kráľovskou pečaťou. Z tohto pohľadu sa slovenská prezidentka alebo český prezident môžu cítiť ozajstnými monarchami.
Aj Alžbeta II. bola vrchnou veliteľkou britských ozbrojených síl, mala právo vyhlasovať vojny a podpisovať mierové zmluvy, ale ani tu nemohla robiť nič iné, ako sa podvoliť názorom ministrov a premiéra. Z jej zvláštnych právomocí vyplývala aj výsada povyšovať zaslúžilé osobnosti do rytierskeho stavu, lenže k podpisu jej doručovali len zoznam ľudí, ktorých navrhla komisia expertov…
Kráľovná mohla použiť tri kľúčové zbrane: právo konzultácií, právo usmerniť politický pohyb a právo varovať. Až príliš si však strážila svoju nadstraníckosť. Predstava, že by napr. podporila nezávislosť Škótska alebo sa vyslovila proti Brexitu, je nemysliteľná. Aj to je dôvod, prečo za ňou v týchto dňoch smútia všetci bez rozdielu.
Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik