13 rokov bral a predával drogy aj známym osobnostiam a podnikateľom. Teraz sa už druhý rok skrýva pred “šéfmi”

Ilustračná snímka. Zdroj FOTO: pixabay.com

“Mal som 12, keď som prvýkrát začal fetovať, neskôr som prešiel aj na drogy,” začal rozprávanie Erik. Má 27 rokov, alkohol, drogy či iné omamné látky boli súčasťou jeho života celých 13 rokov.

“Išli sme vtedy s kamarátmi zo školy von a niekto vravel, že či si nechceme trochu lepidla privoňať. Asi mesiac na to priniesol kamarát trávu, že jeho brat s tým robí. Vtedy som začal.
Najprv to bola tráva, potom heroín, nakoniec pervitín.”

Aký je najzásadnejší rozdiel medzi najznámejšími druhmi drog – pervitínom a heroínom?

Najviac vynáša pervitín – piko v našej reči, ten stojí okolo 30 eur. Ďalej ho už predávaš za trebárs 40 eur… Heroín je trocha lacnejší než pervitín, ale je viac návykový a musíš ho mať stále. A ešte je aj kokaín – ten je najdrahší, berú ho naozaj len pracháči. Tiež ho potrebuješ stále, lebo má veľmi krátkodobé účinky. Za gram dáš okolo stovky, ak ho berieš od dílera.

Tvrdí, že kvalitný heroín je na Slovensku ťažké zohnať. Donedávna bolo ťažiskom mesto Sereď, dnes sa dovážajú najkvalitnejšie drogy z Českej republiky.  

Ilustračná snímka. Zdroj FOTO: red

“Ja som bol medzičlánok, teda robil som dílera. Spájal som požiadavky mojich ľudí s tými, čo napríklad varili. Samozrejme som aj ja fúkal, asi desaťkrát som s tým prestal a stále som do toho naspäť spadol. Najdlhšie som vydržal nebrať dva dni. Niekomu sa zdá, že to je málo, ale pre mňa to bola neskutočne dlhá doba, nevedel som vydržať ani tie dva dni.”

Pred rodinou sa to snažil skrývať

Zlom nastal, keď ho niekoľkokrát vyhodili zo strednej školy. Odsťahoval sa z domu a niekoľko rokov sa s rodinou nekontaktoval.

“Prespával som u kamarátov, pod mostom, stále som bral, predával… Aj na Slovensku, chodil som aj do Čiech, aj do Poľska. Keď som stretol nejakú babu, tak vždy to boli len moje zákazníčky a s tými nie je problém niečo jednorázovo podniknúť, vedeli, kto som, čo som a nebol to problém.”

Jeho zásada ale bola, že vždy predával len niekomu, kto sa k nemu dostal cez jeho stálych klientov. Mesačne si takto vedel zarobiť viac ako tisícku. Z tej mu ostávalo na základné potreby okolo stovky – zvyšok investoval do drog na vlastné použitie.

“Boli to pocity, ktorých sa človek nevedel zbaviť a hlavne nechcel. Vtedy mi bolo dobre, bez toho som nevedel žiť. Dva dni, čo som najdlhšie nebral, som sa dostával do bitiek, robil som problémy a také pouličné veci. Keď som “sa nafúkal”, neriešil som nič okolo. Niekde som si ľahol a užíval si ten pocit.”

Každý má takéto prejavy?

To vôbec nie! Každý na to reaguje inak. Ja som bol bez drog agresívny, niekto to má naopak. Myslím si ale, že alkohol je v tomto väčší problém. Ak je niekto naliaty, je viac agresívny ako ten, čo berie drogy. Ja som to miešal a bol spokojný (smiech).”

Ilustračná snímka. Zdroj FOTO: red

Klientov mal rôznorodých. Od obyčajných ľudí z ulice, až po podnikateľov.

“My si predstavujeme narkomana, že je dopichaný, nejaká zrútená osobnosť, biedny. To sú buď biedni ľudia, ktorí užívajú najlacnejšie drogy, alebo sú to ľudia v konečnejšom štádiu. Množstvo ľudí je ale takých, že to na nich nie je na prvý pohľad vidieť (manažéri). Vy obdivujete ich výkony, ale pohonná hmota je chemická. Môj priateľ mi hovoril, že v istom štádiu predával nielen všelijakým pouličným odberateľom, svojim kamarátom, ale aj učiteľom, rodičom známych, ktorí boli vo vyšších kruhoch. A na tých by ste, kým ich tá ruka nezačne klátiť, nevideli nič,” približuje niekdajší kriminalista Matej Snopko.

Nebolo ich veľa, ale niektoré tváre by som nečakal, že si idú. A z toho sa už nedostanú. Tak ako je ťažké dostať sa z toho ako niekto, kto drogy berie, tak je ťažké sa z toho dostať aj ako díler,” dodáva Erik.

Ale tebe sa to podarilo. Ako?

“No končil som niekoľkokrát. Naposledy to ale bolo už tak, že som si povedal: “Už to nikdy nechcem zažiť!” Najťažšie to je s vašimi šéfmi, ktorým nemôžete povedať len tak: “Počuj, ja som sa zmenil, ja končím!” Oni sa vám vysmejú do “ksichtu” a takú vám vrazia, že časom máte z nich aj strach. U mňa to bolo to isté. Nakoniec som si odkladal peniaze na vlak, ušiel som a teraz sa skrývam. Takže ja som jednoducho zo dňa na deň “zdupkal“ a snáď si po mňa niekto nepríde.”

Skrývať sa mu darí už viac ako rok. Momentálne má priateľku a spokojne si nažívajú v malom domčeku. Či je to na Slovensku, alebo v zahraničí – to ostáva tajomstvom.

“Ona vie, čím všetkým som si prešiel a je jediná, ktorá ma drží v takom stave, v akom som teraz. Jej rodičia o mne nevedia, s mojimi sa ani nesnažím kontaktovať, lebo v tomto biznise platí, že keď odídete, tak problém máte nielen vy, ale aj rodina, ktorá o tom nevie. Takže takto je to lepšie, ak o mne nič nevedia. Dúfam, že už nikdy nespadnem na také dno. A čakáme s priateľkou aj malé bábo, takže nechcem už žiť tak ako niekedy. Chcem, aby sme boli všetci traja šťastní a nikdy nedovolím, aby moje dieťa zažilo hoci len stotinu toho, čo ja.”