Dnes má meniny: Vojtech
Rusko bolo pre národné obrodenie Čechov a Slovákov fetišom. Ľudovít Štúr o ňom blúznil, napr. v knihe Slovanstvo a svet budúcnosti. Karel Havlíček Borovský a etnicky česko-slovenský (neskôr československý) filozof a politik T. G. Masaryk (diela Rusko a Európa, Hovory s TGM), ktorí tam strávili veľa času, už o Rusku neblúznili. Priviezli si z Ruska “hlbokú lásku k ruskému ľudu” a výraznú “nenávisť” k ruskej “verchuške”. Ďalší veľký Slovák, M. R. Štefánik, nijaké ilúzie k Rusku vôbec nechoval.
Úspechy sovietskeho a ruského športu
Kníh o pravde bolo v minulosti napísaných toľko, že by ich po jednom výtlačku nebolo schopné prepraviť ani sto dopravných vagónov jednej eroticky vzrušenej lokomotívy. Rusko na Zimných olympijských hrách v Soči (2014) a predtým vo Vancouveri nechalo dopovať svojich športovcov. Keď to vyhlásil Thomas Bach, nemecký prezident Medzinárodného olympijského výboru, ruská propaganda ho označila za nacistu. Keď bývalý riaditeľ ruskej antidopingovej agentúry RUSADA a analytický chemik s nespoľahlivým ukrajinským meno Rodčenko tieto podozrenia potvrdil a hovoril o štátom riadenej manipulácii s antidopingovými vzorkami, klamal. Potom, čo priznal, že sa sám musel podieľať na podvodoch organizovaných ruskými tajnými službami (najmä FSB), bleskovo zmizol zo scény a vraj sa v USA ukrýva na neznámom mieste. Zatiaľ možno žije. Keď informácie o štátnom organizovanom dopingu potvrdila aj svetová antidopingová organizácia WADA, bolo to jasné: ide o západnú provokáciu.
Historické humoresky
Nie je možné vynechať konflikt na Ukrajine. Rusko obsadilo ukrajinský polostrov Krym a tí, ktorí hovoria o okupácii, nemajú pravdu. Ani nijaká vojna na Ukrajine neprebieha. To nie je pravda! Vojaci Ruskej federácie dnes na Ukrajine nezabíjajú ukrajinských civilistov a neznásilňujú ženy, to je lož, to robia Ukrajinci.
Katyňskú masakru vyše dvadsiatich dvoch tisíc poľských dôstojníkov, kňazov a predstaviteľov inteligencie poľská exilová vláda v Londýne od počiatku označovala za sovietsky akt historickej a ideologickej pomsty na Poliakoch, ktorí sa na východe svojej krajiny v r. 1939 ozbrojene bránili proti sovietskym červenogvardejcom. To nie je pravda, hlásali nám komunistickí historici a vedeckí komunisti ešte pred rokom 1989, páchateľmi boli Nemci. Slabší jedinci tomu aj možno verili. Iste, Nemci toho mali na rováši neskutočne veľa, ale v 90. rokoch prišiel šok: Kremeľ v slabej chvíli prezidentovania Jelcina priznal (on to predtým už naznačil Gorbačov), že popravu nariadili stranícke špičky komunistov v Moskve (konkrétne sám generalissimus J. V. S.) a poslali Poliakom kópie príkazu na popravu. To však poľskej strane nestačilo, chcela originály a dostala ich. Až potom totiž historik môže potvrdiť realitu. Dnes, za Putina, by sa taký trestuhodný omyl nemohol prihodiť.
Traviči
Prípad “novičoku” je ďalšou humoreskou. Žiadne take “jedy” nemáme, hrmela Moskva po oznámeniach otrávenia rodiny Škripalovcov a Alexeja Navaľného, laureáta Sacharovovej ceny, dnes sediaceho v kriminále. Niekoľko ruských vedcov vtedy ešte mohlo vystúpiť v médiách a priznali, že sa podielali na vývoju novičoku. Ak nestihli utiecť do zahraničia, možno ešte žijú v luxusných „dačách“ v okolí Moskvy a majú priateľských, nenápadných susedov. Ale nemyslím si, že žijú na dačách.
Dejiny zvláštneho zaobchádzania s dejinami nie sú v Rusku ničím novým. Pojem “potemkinovské dediny” sa stal súčasťou folklóru. Môžeme ísť do toho istého obdobia a pozrieť sa na povstanie Jemeljana Pugačova v druhej polovici 18. storočia (Pugačov sa zasa vydával za zmŕtvychvstalého cára Petra tretieho), ktoré otriaslo ruským impériom.
Oficiálne kruhy okolo cárovnej Kataríny II. však mali pre znepokojenú feudálnu Európu čičíkavé prehlásenie: O nič nejde, to sa len vzbúrila skupina opitých sedliakov. Ruské dejiny Európu fascinujú tak, ako mňa vždy fascinoval ruský jazyk. Rusov zasa fascinuje to, že iní sú nimi fascinovaní. Už im to chýbalo, z historickej scény sa odchádza nerado.
Ivo Samson, bezpečnostný analytik