Zelenskyj otriasol dôverou svojich západných partnerov. Začal s ďalšími čistkami vo vláde

Volodymyra Zelenského si v Bruseli aj inde vo svete obľúbili. Iste, nie tak veľmi v Bratislave alebo pred nedávnom v Budapešti. Aj vo Washingtone vnímajú stretnutia s ním skôr ako nemilú povinnosť, ale ukrajinský prezident sa stal v posledných rokoch neodmysliteľným inventárom veľkých politických akcií, je všadeprítomný. Keď mu Američania po útoku Ruska v r. 2022 ponúkali politický azyl, odkázal im, že nepotrebuje odvoz, ale dovoz zbraní na obranu krajiny.

V krajine, v ktorej po dlhé generácie drvivo prevažoval ruský vplyv, v ktorej bolo iks generácií Ukrajincov vystavených boľševickému a jazykovo rusifikačnému vplyvu, je podozrievavosť voči tým, ktorí môžu sympatizovať s Moskvou a zastávajú pritom funkcie v štátnom a vojenskom aparáte, úplne prirodzená. Podobne prirodzená sa zdá byť aj frekvencia, s akou Zelenskyj menil vysokých alebo vyšších predstaviteľov hlavne v ozbrojených silách. To Brusel chápal, veď v tej krajine zúri vojna a celý národ sa pohybuje v štádiu mobilizácie. Nikto si nemôže byť istý, či sa ráno prebudí živý a obyvatelia potrebujú istotu, že ich štát je v správnych rukách. Zelenskému v Bruseli veria, pretože sa nekompromisne pustil do postihovania nešváru, ktorý je v celej východnej Európe ako doma.

Keď padali hlavy vysokých úradníkov podozrivých z korupcie, Brusel Zelenskému tlieskal. Teraz je však na odstrel človek, ktorý na možnú korupciu upozorňuje, ktorý si v priebehu mesiacoch získal priazeň v kruhoch EÚ (von der Leyenová) aj NATO (Mark Rutte) a stal sa pre svoje vojenské vízie v Bruseli priaznivo hodnotený. Mychajlo Fjodorov bol (a zatiaľ je) ráznym ministrom obrany a obrátil proti sebe nielen Zelenského, ale aj verejnosť, ktorá ho obviňuje z toho, že nezvládol spôsob zaisťovania odvodov mužov do armády. Nie každému sa chce ísť umierať na front, aj keď to je pri vznešenej obrane vlasti, a Ukrajina nie je výnimkou. Rusko také problémy nemá, mládenc z výstavných centier zvyškového impéria v Moskve alebo Petrohrade sú pragmaticky neviditeľní. A príslušníci zlatej mládeže z rodín vysokopostavených politikov a oligarchov všetkých stupňov sa môžu len rehotať, ak im verbovači ponúkajú za boj proti banderovcom sumu, ktorá je pre nich len týždenným vreckovým. Iste, inak to berú ruskí chudáci z veľkej vidieckej periférie, tí sa doteraz často nechávali presvedčiť, aby si išli rozprávkovo privyrobiť.

Nejde o verbovanie, ide o charakter vojny

Fjodorov zastáva funkciu ministra obrany len krátko, ale v Bruseli ho mnohí obdivovali ako priekopníka nového vedenia vojny, keďže je zástancom digitalizácie, robotizácie, „dronizácie“ a iných trendov vo vojenstve a vojenskej vede vôbec. Práve výroba a nasadzovanie dronov počas jeho pôsobenia priam rozkvitla. Fjodorov sa však dostal so svojimi návrhmi na reformu armády do sporu s Oleksandrom Syrským, najvyšším veliteľom ozbrojených síl Ukrajiny. Syrského pohľad na vedenie vojny je údajne tradičnejší, spolieha sa viac na pechotu a delostrelectvo. V zákulisí ho vraj nazývajú „ukrajinský Žukov“. Výsledkom týchto dvoch pohľadov bolo prerušenie zmysluplnej komunikácie medzi ministrom obrany a veliteľom ozbrojených síl. A to je niečo, čo prezident musí riešiť. Populárneho ministra po osobnom stretnutí odvolal, Syrského tiež osobne prijal.

Čo v týchto osobných stretnutiach odznelo, sa presne nevie. Britský list Financial Times však zachytil Zelenského vyhlásenie, že zvažuje aj odvolanie Syrského z jeho postu a navrhne na túto funkciu nového človeka. Navonok to vyzerá, že upratuje po dvoch neznášnlivých kohútoch, ale v ukrajinskej verejnosti narazil. Fjodorov aj Syrskyj si už dokázali získať stúpencov a tí dokonca demonštrujú, ako keby boli v Hyde Parku. Vyzerá to, že Ukrajina už naozaj nemá s demokraciou problémy.

Brusel v rozpakoch

Pre EÚ (Komisiu) nie je príjemné, keď z dvojstrannej rokovacej agendy zmizne človek, s ktorým sa už začala rodiť vzájomná diplomatická chémia. Tým, že EÚ definitívne prisľúbili Ukrajine pôžičku vo výške 90 miliárd eur a 60 miliárd z tejto čiastky má ísť práve na zbrojenie, sa pod paľbu kritiky dostáva práve šéfka Komisie von der Leyenová. Fjodorov bol určitou zárukou, že peniaze budú transparentne plniť svoj účel. Do Fjodorova sa tiaž vkladala nádej, že ako hlavný architekt dronového vedenia vojny tak povediac zapadne do európskej stratégie odstrašenia prípadných budúcich ruských útokov na ciele v EÚ. Fjodorovove myšlienky o dronovej revolúcii preto v Bruseli zvučne rezonovali.

Agenda vzťahov EÚ s Ukrajinou teraz mení svoj základ. Zatiaľ sa bilaterálne diskutovalo o demokracii, právnom štáte, korupcii. S tým má Brusel už skúsenosti z rokovaní s kandidátskymi krajinami bývalého východného bloku. Mimochodom, ak by v EÚ neprižmúrili oči, tak také Slovensko v Únii nie je dodnes. Ale Brusel sa rozhodol v prospech zhovievavosti a politickej zodpovednosti.

Tieto otázky sa momentálne odsunuli na okraj, v absolútnom popredí je smerovanie ukrajinskej obrany. Zelenskyj však nie je lídrom v krajine, kde sa rozhoduje prezidentským dekrétom, to necháva na východných susedoch. Navyše, Verchovná rada nie je zrovna Duma. V každom prípade si ešte pár týždňov počkáme.

Autor je bezpečnostný analytik.

295