Úbohý pokus Slovenska o vzkriesenie Vyšehradskej skupiny. Bez Poľska to nepôjde, škoda lásky

Na počiatku tejto skupiny nebolo slovo, ale racionálny zámer v roku 1991: urobiť z troch vybraných krajín strednej Európy (Maďarska, Československa a Poľska) regionálne zoskupenie na spôsob Beneluxu alebo Severskej rady.

Po rozpade Československa (1992/93) sa z Vyšehradskej trojky logicky stala štvorka. Aj vtedy už bolo jasné, že účelom ďalšieho fungovania Vyšehradu je spoločné úsilie dostať Slovensko do „euroatlantických štruktúr“.

Márnosť nad márnosť

Súčasná slovenská vláda sa ústami svojej zahraničnej politiky pridáva k slovensko-maďarskému prúdu antieurópskej a antiatlantickej rétoriky. Chce obnoviť životaschopnosť stredoeurópskeho združenia štátov (z nejakého dôvodu z tohto podniku vypadlo Rakúsko a Slovinsko, ale pojem „stredná Európa“ je veľmi nekonkrétny). Tento hókus-pókus je diktovaný výsledkom parlamentných volieb v Česku, od ktorého si slovenská vládnuca oligarchia sľubuje zmenu v protiexpanzívnej politike Ruska. Zámer je teda úctyhodný, ale čisto účelový a hlúpy. Vo formáte V3 mal Vyšehrad akú-takú šancu na prežitie, mal ju dokonca aj v podobe V4. Vyšehradská skupina potrebuje ťahúňa, lídra, vodcu. A tým môže byť iba najsilnejší článok, ktorým je Poľsko. Nijaké „drísty“ o svojprávnosti a nezávislosti Slovenska neodčinia skutočnosť, že Slovenská republika je vo V4 malým hráčom a nemôže si spoločne s Maďarskom a novou vládou v Česku dovoliť Poľsku diktovať princípy bezpečnostnej politiky. Na týchto zásadách koniec koncov umierajúca Vyšehradská skupina ako regionálne zoskupenie nevznikla. Bol to len podporný projekt, ktorý mal vyburcovať euro-atlantický svet a upozorniť ho na skutočnosť, že tzv. stredná Európa patrí historicky k Západu.

Históriu vzniku Vyšehradskej skupiny netreba veľmi pripomínať, ale predsa: Vyšehradská štvorka (vtedy trojka) sa inšpirovala stretnutím troch panovníkov (dnešné Česko, Poľsko a Maďarsko) v maďarskom mieste Visegrad v prvej polovici 14. storočia. Na toto mestečko každý Slovák cestujúci z Bratislavy do Pešti nutne narazí. Traja králi (Slovensko – Horné Uhry zastupoval uhorský kráľ) sa dohodli na „večnom priateľstve“. Tak to vyzeralo jednoducho, ale dlho to nevydržalo. Ešte včera (dejiny sú krátke) sa ozbrojené sily Slovenskej republiky po boku nemeckého wehrmachtu a o chvíľu Červenej armády zúčastnili na útoku proti Poľsku a Slovensko sa stalo aktérom rozpútania druhej svetovej vojny. Táto smutná kapitola dejín nič nebránila tomu, aby o vyše polovicu tisícročia neskôr vznikla ďalšia stredoeurópska iniciatíva pod názvom Visegrad (premenovaný na Vyšehrad). Mimochodom, účastníkmi dohody bol postkomunistický maďarský premiér József Antall a dve antikomunistické legendy Lech Walesa a Václav Havel. Skôr symbolicky, ale nebola to náhoda, túto dohodu podpísali niekoľko (desať?) dní pred oficiálnym zánikom Organizácie Varšavskej zmluvy (Varšavského paktu), ktorá sa postarala ešte pred svojím vznikom o „pacifikáciu“ robotníckych nepokojov vo východnom Nemecku (1953), o potlačenie dekomunizácie v Československu (1968) a svojou stále prítomnou hrozbou o zabránenie pádu komunizmu v Poľsku (1981). Tento pakt zomrel na poli bez slávy.

Ruiny Vyšehradskej skupiny

Za ruinu je možné považovať Medzinárodný vyšehradský fond, ktorý má sídlo v Bratislave. Na politiky jednotlivých a stále ešte akosi členských krajín V4 má tento fond nulový vplyv. Skôr na ňom parazitujú osoby, ktoré potrebujú niečo publikovať (mimochodom, ja som bol tiež medzi nimi). To nič nemení na fakte, že ilúzia vzkriesenia V4 je dnes úplne odlišná od pôvodného úmyslu. Súčasná slovenská vláda, nabudená ľavicovým parlamentným víťazstvom v Česku, sa snaží o kvadratúru kruhu. Lenže cez Poliakov a ich endemickú a zažitú obavu z ruského imperializmu ani súčasnej kolaborantskej a proruskej slovenskej vláde vyšehradská pšenica nepokvitne. Škoda lásky, Vyšehradská skupina je dnes bludom.

Autor je bezpečnostný analytik.

301