Trump výrazne skrátil ultimátum, ktoré dal Putinovi na ukončenie vojny proti Ukrajine. Ide o prázdnu hrozbu?

Americký prezident je známy tým, že svoje rozhodnutia vie meniť s bleskovou rýchlosťou. A to tak často, že ich už nikto neberie príliš vážne. Do akej miery je treba brať vážne jeho krkolomný skok vo veci ultimáta Rusku, že mu dáva lehotu päťdesiatich dní na ukončenie vojny proti Ukrajine a beztrestného zabíjania Ukrajincov všetkých národností, je pochybné.

Ide navyše iba o hrozbu radikálneho zvýšenia ciel, nie o vojenský zásah. Ukrajina nie je členom NATO a ak by samit Aliancie v Bukurešti v roku 2008 (na ktorom som sa skromne zúčastnil ako pozorovateľ) nebol tak strategicky slepý, Rusko by na Ukrajinu nikdy nezaútočilo. Inak by riskovalo, že zaútočí samo na seba.

Ultimátum, vážne varovanie, prázdne slovo, alebo iba partička pokeru

Ultimátum by malo byť hrozbou otvoreného nepriateľstva a kategorickú požiadavku na splnenie konkrétnych podmienok s možnosťou použitia ozbrojenej sily v prípade nesplnenia do určitého dátumu. V našich učebniciach dejepisu nám stále vtĺkajú do hláv „ultimátum“ Rakúska-Uhorska Srbsku v roku 1914, ktoré Srbsko hrdo odmietlo splniť a nezastavilo už aj tak nezastaviteľnú vojnu. Voči Moskve „ultimátum“ amerického prezidenta nič také neobsahuje, a ak médiá hovoria o „ultimáte“ v tomto zmysle, je to humbug. Ide o obchodné sankcie, navyše jasne definované: o tarifnú politiku.

Vážne varovanie predstavuje už inú kategóriu: ide o upozornenie, že nesplnenie požiadaviek bude mať za následok nepriamo stanovené dôsledky, často diplomatického charakteru.

A prázdne slovo je iba výstrel do vzduchu, ktorý protivníka nezastraší, je cielené skôr na medzinárodný rozruch. A partička pokru? To je iba hra a je ľahostajné, kto vyhrá a kto podľahne, ide o kratochvíľu.

Skrátenie „ultimáta“ z päťdesiatich na „12 – 10 dní“ Putina nevyruší

Keď Donald Trump v polovičke júla zredukoval svoju požiadavku, aby Rusko prestalo s vedením vojny proti Ukrajine do 50 dní, na Ukrajine to vyvolalo pobúrenie. Trump poskytuje Rusku ďalších päťdesiat dní na bombardovanie, zabíjanie a rabovanie. V iných častiach Európy z Trumpa zavládla skôr nálada medzi zdržanlivým súhlasom a skepsou. Súhlas vychádzal z toho, že Trump sa zdanlivo – prinajmenšom rétoricky – vzďaľuje od proruskej línie. Skeptické hlasy z Bruselu pripomínali, že dávnejšie slová prezidenta Trumpa o mieri na Ukrajine absolútne ignorovali názor tohto národa a jeho zvolených predstaviteľov a že Trumpova kritika Kremľa vyznievala skôr „symbolicky okrašľujúco“. Aj to sa dá považovať za hlavný dôvod, prečo promoskovská vláda v Bratislave čakala na návrat Trumpa ako na spasiteľa, ktorý zrazí Ukrajinu na kolená.

Skrátenie lehoty

Trump lehotu danú Putinovi drasticky znížil, údajne kvôli pokračujúcemu bombardovaniu ukrajinských miest, ale jeho vyjadrenia sú len diplomatické: „som z prezidenta Putina veľmi sklamaný“. Zo svojho „ultimáta“ ustúpil z 50 na „12-10 dní“, čo skôr pripomína PR stratégiu než „realpolitik“. Z hľadiska ruskej mocenskej politiky ovládnuť Ukrajinu a jej východné a južné časti dokonca začleniť do ruskej ríše sú verbálne kroky prezidenta Trumpa cynické. Dobre musí vedieť, že Rusko, ktoré teritoriálne neexpanduje, už nebude Ruskom a že 10 dní sem a tam mu nezabránia v predlžovaní konfliktu v diplomatických hrách, propagandistických klamstvách a ani v hybridných vojenských čachroch. Životy občajných ľudí v Rusku (či je to cárske Rusko, ZSSR alebo súčasná Ruská federácia) sú tým posledným, čo ruskú oligarchiu zaujíma. Bez problémov ich obetujú. Ale to už predsa vieme od K. H. Borovského, M. R. Štefánika alebo T. G. Masaryka, inak veľkého milovníka ruskej kultúry a ruského ľudu.

Autor je bezpečnostný expert.

539