Stali sme sa pohodlnými konzumentmi mieru, ale kúsok od našej brány iskrí sud pušného prachu

V tunajších zemepisných šírkach je už podozrivo dlho mier niečo tak samozrejmé, že sa z neho pomaly stáva nuda. Ak sa nám niečo na nami samotnými zvolenej vrchnosti nepáči, poriadame masové prehliadky občianskej nespokojnosti, tu na námestí Slobody v Bratislave, na námestiach v iných slovenských mestách alebo v Česku na Letnej v Prahe. Ak nás cestou tam noví vládni eštébáci nenasmerovali na útok na štátne budovy, na rozbíjanie výkladov a rabovanie, polícia nemá dôvod rozháňať nás vodnými delami alebo nebodaj sa unúvať strieľať do nás ostrými.

Prikrývka NATO sa môže rýchlo prederaviť

Pekne sa nám spí na mäkkom vankúši Severoatlantickej aliancie, veď naše generácie vojnu už nezažili, to možno tí ešte takmer storoční. Len okolo nás sa trocha iskrí, bojuje a neprirodzene umiera, ale to sa nás netýka. Arabský svet? Veď to je ďaleko od Košíc! Susedná Ukrajina? To už je veru bližšie, ale nech tam tí Rusi už nastolia poriadok a zavládne pokoj a my chceme spať.

Nanešťastie žijeme v malom svete a ďalší konfliktom, tentoraz dokonca medzi dvomi nukleárnymi mocnosťami, neutečieme. Ide o driemajúcu vojnu medzi najľudnatejšou krajinou sveta a jedným militantným islamským štátom. Potenciál sudu pušného prachu tam badať už od rozpadu britského impéria a diplomacia, ako vždy, toho vyrieši málo, doteraz tam vždy žalostne zlyhala. Tá vojna vlastne už desaťročia beží na plné obrátky, najnovšie však dostala nový pohon a hrozí výbuchom. Dôvod? Terorizmus. A keďže ide o relatívne nové jadrové mocnosti a krajiny s nám málo známym myslením, riziko môže podceňovať len slabší jedinec. Tu už nejde o permanentné vyhrážky jedného kremeľského nukleárneho „blbečka“ (Dmitrija Medvedeva), úradujúceho šéfa Bezpečnostnej rady Ruskej federácie na adresu Ukrajiny, sveta alebo legendárneho hokejistu Dominika Hašeka. Tu ide o hrozbu skutočného ozbrojeného stretu medzi Indiou a Pakistanom.

Nič nové pod slnkom, teror a teror

India a Pakistan sa prú o prihraničné územie Kašmíru už od konca rezignácie Britov na bývalú „Indiu“. Najľudnatejší štát na svete, hinduistická India, činí Pakistan, ktorý je perspektívne najpočetnejšou moslimskou krajinou, zodpovednú za množstvo teroristických útokov na indickej pôde.

Ten najnovší útok, ktorý sa udial pred niekoľkými dňami, nie je zlý (asi 30 mŕtvych, čo to je na 1, 5-miliónovú krajinu?), a ani jedným z tých najhorších. Ibaže India a Pakistan spolu doteraz od roku 1947 viedli už prinajmenšom štyri „veľké“ vojny a keďže oba štáty majú k dispozícii jadrové zbrane, tá ďalšia v poradí môže byť na dlhé veky posledná.

Z aktérov o riešenie konfliktu zrejme vypadlo Rusko, ktoré bolo, ešte ako Sovietsky zväz, tradične sponzorom Indie. Dnes sa však už štvrtý rok trápi opätovným dobývaním Ukrajiny a v Ázii dávno stratilo lesk Gagarina ako dôležitého vývozného artiklu. Zaujímavejšie to bude v hre medzi superveľmocami USA a Čínou. Obe krajiny v spore medzi Indiou a Pakistanom v minulosti túto moslimskú krajinu podporovali a Washington mal úzke väzby na pakistanské tajné služby. Ale nie až také tesné, aby s nimi hlúpo spolupracoval pri likvidácii Usámu bin Ládina. Tak dôverčivá predsa len CIA nie je. Čína (pevninská, ČĽR) fungovala ako spojenec Pakistanu najmä po narastajúcom napätí medzi obomi komunistickými veľmocami, čo už dnes neplatí.

V každom prípade, možný konflikt o Kašmír nás sotva na jar prebudí z mierneho slovenského zimného spánku.

Autor je bezpečnostný analytik.

218