Slovenská politika často pripomína dedinský futbal, kde sa všetci hádajú o dresy, ale lopta im medzitým ujde do potoka

Akokoľvek sa nad možným politickým koncom Tomáša Tarabu zamýšľam, vždy dôjdem k rovnakému záveru – blíži sa. Nie dramaticky. Nie veľkolepo. Skôr typicky slovensky. Potichu, cez urazenosť, stranícke egá a boj o posledné teplé ministerské kreslo.

Slovenská politika totiž často nepripomína šach. Skôr krčmový mariáš po štvrtej borovičke.

Tomáš Taraba vstúpil do politiky ako samotár. Politický vlk z Facebooku, ktorý pochopil jednu jednoduchú vec – že na Slovensku sa dá najrýchlejšie vyrásť cez emóciu, konflikt a poriadne hlasný status. Čím viac hnevu, tým viac zdieľaní. Čím tvrdší útok, tým viac fanúšikov. A fungovalo to.

Jeho parlamentné vystúpenia často pripomínali skôr MMA zápas bez rozhodcu než politickú debatu. Ale presne tým si vybudoval svoje publikum. Tvrdé jadro, ktoré nepotrebovalo argumenty. Stačila energia, hnev a pocit, že „niekto im to tam konečne natiera“.

Potom prišiel rozpad, štiepenie, politické preskupovanie síl a Taraba veľmi šikovne pochopil, že osamelý bojovník bez zázemia ďaleko nedôjde. A tak prijal ponuku od Andreja Danka.

A stal sa ministrom.

Čiastočne schopnosťou. Čiastočne náhodou. A čiastočne preto, lebo slovenská politika vie byť absurdnejšia než scenár lacného seriálu.

Pôvodne mal byť ministrom Rudolf Huliak. Lenže prezidentka ho odmietla vymenovať. A vtedy prišlo meno Taraba. Mnohí predpokladali, že po jeho vulgárnych útokoch na prezidentku – dokonca cez jej dcéru – ho prezidentka takisto odmietne.

Lenže nevymenovať ho by znamenalo ďalšiu vojnu.

A tak ho vymenovala.

A vtedy sa začal zvláštny politický príbeh. Taraba sa totiž postupne správal menej ako minister SNS a viac ako človek premiéra. Ich vzťah pôsobil až podozrivo harmonicky. Akoby Taraba nehral za SNS, ale rovno za Smer.

Fico, Taraba a Šimkovičová. Zdroj FOTO: FB/Tomáš Taraba – SNS – ŽIVOT NS

A tu sa začal problém.

Predseda Danko možno dlho zatváral oči. Možno zo strachu z konfliktu s Ficom. Možno preto, že SNS bola rada za akékoľvek percentá. Ale blížia sa voľby – a vo voľbách už priateľstvá končia. Voľby totiž nie sú o ideológii. Voľby sú o troch veciach:

peniaze,
agenda,
ministerstvo.

Bez ministerstva nemáte zdroje.
Bez agendy nemáte tému.
Bez témy nemáte voliča.

A SNS dnes bolestivo zisťuje, že jej vlastný minister sa stal populárnejším než samotná strana. Čo je asi tak príjemné, ako keď vám hosť na svadbe preberie nevestu aj kapelu.

Preto ten nervózny pohyb.
Preto ten tlak.
Preto tá zrazu „neúnosná“ zonácia Tatier.

Zaujímavé pritom je, že zonácia doteraz akosi nikomu dramaticky neprekážala. Slovensko nezachvátilo ekologické peklo, medvede nezačali voliť opozíciu a Tatry sa cez noc nepremenili na amazonský prales. Ale zrazu je z nej politická bomba.

Prečo?

Lebo v politike často nejde o problém. Ide o načasovanie problému.

A načasovanie je dnes pre SNS existenčné.

Danko potrebuje ukázať, že SNS ešte žije. Že nie je len prívesok koalície. Že ešte stále vie niekoho odvolať, niečo zastaviť a buchnúť po stole. Lebo ak toto nedokáže teraz, vo voľbách môže zistiť, že voliči si radšej vyberú originál než politickú kópiu.

A tak možno sledujeme úplne obyčajný slovenský politický príbeh:
nie boj o Tatry,
nie boj o ochranu prírody,
ale boj o posledné ministerské parkovacie miesto pred volebným supermarketom.

A v tom je vlastne celá malosť slovenskej politiky.

Krajina rieši ceny, zdravotníctvo, odchody mladých ľudí, rozpad infraštruktúry, školy aj nemocnice. Ale politická elita vedie zákopovú vojnu o to, kto bude mať služobné auto, väčšiu tlačovku a posledné slovo na Facebooku.

Niekedy mám pocit, že slovenská politika nie je ani pravicová, ani ľavicová.

Je len urazená…

305