Moskva tlačí na západné vlády, aby Ukrajinu prinútila vzdať sa suverenity a súhlasiť s vlastným sebazničením

Nie je asi nikoho, kto by zásadne bránil vyjednávaniu medzi Ukrajinou a Ruskom. Najviac by si to, samozrejme, želali občania bývalých komunistických krajín, ktorí si po dlhých desaťročiach pôstu pričuchli ku konzumu, nateraz hrozí jeho obmedzenie, navyše príde studená a drahá zima. Ukrajina sa začína ľuďom pomaly prejedať a prestávame vnímať rozdiel medzi útočníkom a obeťou. Nie je to naša vojna, nech sa uzmieria, bude pokoj a opäť lacné energie! A odpadnú starosti s imigrantmi.

Prímerie a jeho podmienky

Tvrdenie, že diplomacia je nečinná a že sa málo vyjednáva, je zavádzajúca. Isteže sa vedú rozhovory a aj západní štátnici neprestajne hovoria so šéfom Kremľa. Jadro problému ale tkvie v otázke, čo s anektovanými územiami a podmienkami, ktorých splnenie si Moskva bez škrupúľ bude nastoľovať: nakradnuté si necháme, zvyšok Ukrajiny bude odzbrojený (dopravná polícia si bude môcť ponechať pištole a poľovníci brokovnice), zrušíte sankcie a Ukrajina sa stane neutrálnou bez možnosti rozhodovať o svojej bezpečnosti.

Takto zhruba vyzerá pozícia, ktorou Rusko šermuje. Týmito maximalistickými podmienkami Kremeľ vedome vytvára situáciu, pri ktorej všetci onemejú a hrdá Ukrajina sa musí vidieť v kanáloch. Lenže teraz môže ruský prezident ukázať prstom na druhú stranu a obviniť ju, že nechce zastaviť „krviprelievanie“ na Ukrajine.

Tí na ruskej strane, ktorí volajú po „rozhovoroch“ a „diplomacii“, dobre vedia, že také podmienky sú pre druhú stranu ťažko stráviteľné. Požadujú vlastne neskutočne ponižujúcu kapituláciu Ukrajiny a Moskva tlačí na západné vlády, aby Ukrajinu prinútila vzdať sa štátnej suverenity a súhlasiť s vlastným sebazničením.

Morálka ide bokom, sme v tvrdej politike

Úvahy o morálke sú zbytočné, lenže aj mimo túto oblasť je „prímerie“ za týchto podmienok neakceptovateľné. Stanovilo by hranice, kde to okupované územie údajne zatiaľ (ale ono to bude natrvalo) pripadne Rusku. Rusko prímerie tak či tak v preňho vhodnej chvíli pod nejakou zámienkou poruší a teraz už odzbrojenú Ukrajinu zhltne ako pes malinu.  

Svet sa znova dostane do situácie, keď sa stane normálnym, že vojensky silnejší štát môže podľa vlastného dobrozdania prepadnúť slabšieho suseda a prisvojiť si jeho územie. Už aj tak nevýkonná OSN sa stane úplne zbytočná.

Iste, aj na Slovensku by zlacnel plyn a benzín, energie vôbec, inflácia by sa dostala do „normálu“. Na pár rokov, možno. Ale aj to by nám zrejme stačilo, žijeme predsa teraz a tu.

Lenže džin sa už dostane opäť z  fľaše von a vojen začne pribúdať. Môže sa stať, že Rusko svoje požiadavky o niečo zmierni, pretože vojna mu nevyšla podľa predstáv a ruská vojenská mašinéria potrebuje pauzu, aby sa lepšie vyzbrojila, vycvičila ďalších vojakov a upevnila si pozície na dobytých teritóriách. Prímerie bude znamenať prechodný stav a každému by malo byť jasné, že po tejto „oddychovke“ Rusko zaútočí znova, dôvod sa nájde. Napr. v Moskve alebo inde vyletí do povetria panelák a ruské tajné služby uistia svet, že za tým stoja nepotrestaní banderovci zo západnej Ukrajiny…

Kto by veril Kremľu?

Prímerie na spôsob „ono sa to nejako utrasie“ jednoducho neodporúčam, je to pozvánka na novú, oveľa krvavejšiu vojnu a nové vojny, nielen na Ukrajine. Obe strany potrebujú dohodu, na základe ktorej sa prestane strieľať, Rusko sa stiahne z nakradnutých území a zaviaže sa platiť reparácie. A tie nebudú malé. Rusko doteraz svoje prírodné bohatstvo drancovalo, bude ho musieť drancovať ešte viac, ak si nevie zarobiť pri svojom skorumpovanom oligarchickom systéme inak. Ale je to jediná cesta k mieru. Ale aj tu je problém: Aj keď Rusko takú dohodu podpíše, kto mu uverí, že ju vôbec splní? 

Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik