Dnes má meniny: Marek
Súčasná ruská agresia voči Ukrajine je súčasne aroganciou voči NATO. Rusko oprášilo mýtus o údajnom záväzku NATO, že sa nebude rozširovať smerom na východ. Lenže takú záruku NATO nemohlo nikdy dať a keby ju bolo bývalo dalo, Rusko by ju už dávno vytiahlo z rukáva…
NATO by totiž muselo úplne preformulovať Washingtonskú zmluvu z r. 1949, menovite článok č. 10, ktorý deklaruje politiku “otvorených dverí”. Zmluvné strany môžu na základe jednomyseľného konsenzu “vyzvať ktorýkoľvek európsky štát, ktorý je schopný napomáhať rozvoju tejto zmluvy a prispieť k bezpečnosti severoatlantického priestoru, aby k tejto zmluve pristúpil”.
Rusko dnes aspoň tvrdí, že NATO to “sľúbilo”, keďže nijaký písomný záväzok neexistuje. V Bruseli by ho iste radi videli. NATO je totiž medzinárodná aliancia, teda “pakt” a každá jedna krajina musí dať súhlas k tomu, aby sa táto organizácia vyjadrovala menom NATO ako celok. A každá členská krajina môže akékoľvek rozhodnutie všetkých ostatných členov zablokovať.
Príkladom môže byť postoj Grécka k odmietnutiu rozšírenia aliancie o Macedónsko (FYROM), ktorý sa zmenil až po grécko-macedónskom kompromise, že Macedónsko si pridá prívlastok “severné”. Až potom sa NATO mohlo rozšíriť o Severné Macedónsko. Na podmienku jednomyseľného konsenzu doplatila nešťastná Ukrajina, ktorej žiadosť o prijatie na Bukurešťskom samite v r. 2008 napriek tlaku USA zablokovalo Nemecko a Francúzsko, vraj by to “podráždilo” Rusov. Lenže Rusov to naopak povzbudilo a na Ukrajinu, nechránenú článkom č. 5
Zmluvy, zaútočilo – obsadilo Krym a zástupne okupuje časti východnej Ukrajiny. Proti Ukrajine ako členskému štátu NATO by síce teoreticky zaútočiť mohlo, ale vedome by tým vyvolalo vojnu svetového rozmeru. Na žiadny štát NATO sa ani ZSSR, ani Rusko nikdy zaútočiť neodvážilo, aj keď napr. pobaltské krajiny sú určite veľkým pokušením.
Rusko sa odvoláva na ústny sľub, ktorý podľa jeho verzie dali západonemeckí predstavitelia Hans-Dietrich Genscher (minister zahraničia) v prejave v bavorskom Tutzigu 1. 1. 1990 a Helmut Kohl (kancelár) pred vyše tridsiatimi rokmi sovietskemu generálnemu tajomníkovi M. Gorbačovovi, že NATO sa na východ “neposunie ani o piaď”. Lenže pri rokovaniach so sovietskou stranou išlo Genscherovi a Kohlovi o súhlas vtedajšieho Sovietskeho zväzu s nemeckým znovuzjednotením a nemali žiadny mandát hovoriť menom NATO. Rozhovory sa skončili podpisom zmluvy 2+4 (oba nemecké štáty a štyri okupačné mocnosti – USA, ZSSR, Spojené kráľovstvo, Francúzsko) v r. 1990. O nerozširovaní NATO v tejto zmluve nepadlo ani slovo. ZSSR súhlasilo so stiahnutím svojej stotisícovej armády z NDR a do odchodu sovietskych síl sa nemala zvyšovať vojenská infraštruktúra na východonemeckom území, nebude sa zväčšovať kapacita západných síl v Berlíne a na území bývalej sovietskej zóny sa nebudú NIKDY rozmiestňovať zbrane hromadného ničenia. Obe strany dohodu dodržali. Rozširovanie NATO sa vôbec nespomenulo, na to by tri západné mocnosti ani nemali mandát.
Ruská strana sa ešte odvoláva na výrok amerického ministra zahraničia Jamesa Bakera, ktorý v rozhovore s Michailom Gorbačovom 9. 1. 1990 “sľúbil”, že NATO sa nebude posúvať smerom na východ, aby Nemecko ostalo pod medzinárodnou kontrolou. Opäť to bola diskusia o nemeckom znovuzjednotení a Baker nehovoril menom USA, navyše bol predstaviteľom vtedajšej administratívy Georgea Busha staršieho. Akýkoľvek písomný záväzok daný Bakerom Rusko nebolo ani v tomto prípade schopné predložiť.
Autor je bezpečnostný analytik a bývalý poradca ministra obrany SR.