Kuvičie hlasy o pokračujúcej mizérii Európy sa množia. Čaká ju „storočie poníženia“, varujú nielen katastrofológovia

Bývalý britský minister zahraničných vecí (2010 – 2014) predtým predseda britskej Konzervatívnej strany a teraz rektor Oxfordskej univerzity, ctihodný lord Hague, vidí budúcnosť Európy čierno a porovnáva jej stav s kolapsom imperiálnej Číny v 19. storočí.

Prečo porovnanie s Čínou? Pretože Čína ako svetový líder najprv skolabovala a dnes je príkladom toho, ako sa vyhrabať z popola a stať sa jednou z dvoch vedúcich superveľmocí. Z expozé v článku pre Times to hovorí lord W. Hague a niektorí experti v Európe, ba dokonca na významných postoch v aparáte EÚ mu dokonca prikyvujú. Hague varuje, že niekdajší mocenský pád imperiálnej Číny sa môže opakovať, vlastne už opakuje, v súčasnej Európe. Predpovedá jej „storočie poníženia“. Podobne, ako sa to stalo predchodcovi dnešnej Čínskej ľudovej republiky. Situáciu označuje Hague za „európsky moment Čching“ podľa dynastie, ktorá v 19. storočí doviedla Čínu k politickému, technologickému a morálnemu marazmu a začalo sa pre ňu „storočie poníženia“.

Hague v článku pre Times predostiera historickú paralelu, ktorej Európa čelí. Do tejto dynastie Čínu považovali za suverénnu svetovú veľmoc a tej ani nenapadlo, že jej vo svete vyrastajú nebezpeční súperi, čo sa smutne prejavilo v troch krátkych (tzv. ópiových) vojnách s Britániou. Čína v nich prehrala, nestačila Britom predovšetkým technologicky. Dovtedy sa táto „ríša stredu“ považovala – podobne ako Európa do druhej svetovej vojny – za kultúrne nadradenú, ekonomicky sebestačnú a civilizačne nedostižnú. Európa, nehovoriac o USA a Japonsku, pre ňu predstavovala iba vzdialený okraj sveta a odmietala všímať si európskeho obchodnému a vojenskému rozmachu. Táto éra – tak aspoň uvádza Hague – viedla k fenoménu, ktorý dnes zažíva Európa: k nerovným zmluvám so Západom, k územným stratám a postupnému presunu na odstavnú koľaj svetového vývoja.

Čína sa však na veľké rozčarovanie Európy neskutočne pozviechala a vyšvihla na najvyšší piedestál. Jej jediným konkurentom sú USA, ktoré si navyše dobre uvedomujú slabosť svojho úhlavného spojenca, ktorý si zvolil Brusel za akési svoje hlavné mesto vo veciach politiky, ekonomiky aj obrany. Čína je si svojich úspechov (Západom porušovanie ľudských práv Čínu nijako netrápi) vedomá a čínsky vodca Si Ťin-Pching rád hovorí o „veľkom omladení čínskeho národa“. Že to v Číne (zatiaľ) tak dobre funguje pod systémom, ktorý sa prieči všetkým demokratickým pravidlám, je pre Európu tak trochu šok, z ktorého sa ju pokúša svojím neokrôchaným spôsobom prebrať súčasný americký prezident.

Európska bezmocnosť sa ukazuje čoraz výraznejšie

Európa, opakovane zdôrazňuje Hague, je v rovnakom nebezpečí, ako kedysi ríša dynastie Čching. Technologické, vojenské, politické a ekonomické procesy riadia vonkajší aktéri a „samoľúba a pohodlná civilizácia“ vôbec nechápe tragickosť svojej situácie, tvrdí bývalý britský špičkový politik. Poukazuje okrem iného na problém, ktorým Európa žije už pomaly štvrtým rokom: je ním vojna na jej predmestí, na Ukrajine a špecificky absolútna slabosť európskej diplomacie pri rokovaniach o jej ukončení. Ukazuje sa, že vyjednávajú iba dvaja hráči – Rusko, ktorému ide o územie susedného štátu, a USA, ktoré sledujú iba zisk. Záujmy Európy tu ostávajú úplne stranou a Európania nesúrodo tancujú tak, ako Trump píska a ich jedinou účasťou pri rokovaniach je ponižujúca snaha ovplyvniť jeho rozhodovania. Hague to opisuje „informačno-techologicky“: Európe chýba nielen vojenský „hardvér“, ale aj „softvér“ niečo v tejto otázke ovplyvniť.

Napriek tomu, že európske národy, resp. štáty sú bohatšie a ľudnatejšie ako Rusko, obranu zanedbali a bez amerických zbraní sú na Ukrajine proti Rusku iba chudobnými príbuznými. Čo Hague nedopovedal, je to, že Čína vyčkáva za bukom a očividne sa zabáva na tom, ako sa Rusko trápi, ohlasuje dobytie každej dediny za strategické víťazstvo a kŕčovito sa usiluje o vzkriesenie svojho statusu svetovej veľmoci.

Autor je bezpečnostný analytik.

396