Každý predpokladal, že to znova príde. A stalo sa tak v sobotu ráno. Veľká vojna na Strednom východe je späť

Až podozrivo často lietal izraelský premiér B. Netanjahu do Washingtonu za D. Trumpom. A o rybárčení alebo o poľovačke na moriakov sa asi veľmi nerozprávali. Ani o počasí asi nie…

A únavné boli aj správy z izraelských a amerických médií, že pri rokovaniach USA a Iránu na neutrálnej pôde sa po každom kole „robia pokroky“. Nijaké pokroky sa v otázke iránskeho jadrového programu nediali a najmä Izrael dobre vedel, že sa ani neudejú. Irán jadrové bomby a nosiče k nej chce mať a už desaťročia sa netají, že Izrael chce vymazať z mapy sveta stoj čo stoj.

Vlastne používa náboženskú metaforu, že ho ide „vytrhnúť zo stránky dejín“. Izrael by musel byť veľmi naivný, ak by sa tváril, že to nepočuje. Najmä po 7. októbri 2003, keď zažil ukážku genocídy v limitovanom čase a na malom priestore. Ako B. Netanjahu nakoniec prinútil amerického prezidenta, aby so židovským štátom spojil sily v spoločnom leteckom údere proti 90-miliónovému štátu a sponzorovi teroristických skupín ako Hamas, Hizballáh a ďalšie, sa tak skoro zo spoľahlivých verejných zdrojov nedozvieme, ale izraelskému premiérovi sa to podarilo. A keď deň pred sobotou Spojené štáty vyzvali svojich diplomatov, aby opustili Tel Aviv, Jeruzalem a Izrael vôbec, nebolo už o čom špekulovať.

Schytali to vládne štvrte v Teheráne a vojenské základne v provinciách

Útoky nesmerovali proti obyvateľstvu, spojenci išli po pohlavároch režimu. Bežní Iránci podľa správ agentúr ako AFP, Reuters či DPA masovo oslavovali, veď rakety a drony sa vyhýbali obývaným štvrtiam v Teheráne, Tabríze alebo posvätnom Quome/Kome. Samozrejme, cieľom nesmeli byť ani mešity, to by obyvateľov zbytočne vyhnalo do náručia režimu. Dlho sa nevedelo, či prežil najvyšší duchovný vodca Iránu, ajatolláh Chameneí. Oficiálne režimistické miesta v Iráne to najprv popierali a The Tehran Times, hlavná hlásna trúba teokratov pre propagandu v zahraničí, tvrdila, že vodca žije a nachádza sa v bezpečí. Americká aj izraelská strana svorne uvádzali, že ho „dostali“ a režim v nedeľu ráno priznal, že ho vyhrabali z trosiek, teda to, čo z neho ostalo. Už dni predtým sa nikde neukazoval a striedal svoje rezidencie, aby zmiatol izraelské tajné služby. Tie ale, ako sa všeobecne vie, majú v Iráne veľmi spoľahlivú a výkonnú sieť agentov. Teheránsky režim to v posledných rokoch viedlo k ozajstnej špiónománii, množstvo ľudí bolo zatknutých, mnohí aj popravení. Určite aj takých, ktorí s reálnou špionážou nemali nič spoločné, ale to predsa poznáme aj z dejín bývalých komunistických krajín.

Irán mal za sebou aj vlny protivládnych demonštrácií po celej krajine, zabitých protestujúcich vraj boli tisícky, možno aj desaťtisícky, ale potvrdiť sa tieto čísla zatiaľ nedajú. Z nezávislých zdrojov je možné iba zdokumentovať, že prinajmenšom v x-miliónovom Teheráne z izraelsko-amerických útokov neboli ľudia veľmi smutní, z bytov sa ozývala hudba, niektorí spievali aj Hatikvah, izraelskú štátnu hymnu.

Hlavy „veľkých zvierat“ dostali prednosť

Raketové a dronové útoky (tie letecké asi ešte len prídu) vyselektovali „veľké zvieratá“. Podľa iránskej štátnej televízie pri útokoch zahynuli okrem hlavy štátu aj niektorí jeho rodinní príslušníci, ktorými sa obklopil asi v nádeji, že ho ochránia. Takže obetoval, okrem iných, aj svojho zaťa a svoju vnučku, aj svoju dcéru. Podstatné je, že zabili aj veliteľa IRGC – Islamských revolučných gárd (toho predchádzajúceho Izrael zabil už pred rokom), ministra obrany a iných vládnych prominentov. Tak to aspoň v nedeľu oznámila iránska televízia. Irán vyhlásil 40-dňový štátny smútok a (ako inak?) prisahal pomstu „Američanom“ a „sionistom“. Na Izrael vypustil zatiaľ (nedeľa) množstvo projektilov, z Tel Avivu hlásili aj obete. Irán vypustil rakety aj na „zradné“ arabské štáty (Emiráty, Bahrajn, Kuvajt, Katar). Po smrti iránskeho najvyššieho vodcu preberá v Teheráne moc prechodná rada. Revolučné gardy (niečo ako osobná stráž predstaviteľov režimu, ale aj s vlastným raketovým vojskom a vlastnou rozviedkou) sa zrejme s plnou silou vrhnú brutálne najprv na domácich oponentov režimu, lenže k tým zjavne patrí väčšina obyvateľstva. Takže občianska vojna nie je, žiaľ, vylúčená.

Rusko ako hlavný spojenec iránskeho duchovenstva asi – podobne ako vo Venezuele – nezasiahne, trápi sa už piaty rok na Ukrajine. Irán Rusom dodával tisícky dronov, ktorými devastujú ukrajinské mestá, ale od Moskvy sa pomoci nedočká. A Američania by boli hlúpi, keby čo len pomysleli na pozemnú inváziu. Iránci si budúcnosť musia vybojovať sami.

Autor je bezpečnostný analytik.

262