Kajúcnici sa tešia neobvyklej pozornosti. Spreneverili sa poslaniu, spoločnosť na to nevedno prečo zabúda

Ilustračná snímka. Zdroj FOTO: pixabay.com

Už istý čas prebieha medzi bezpečnostnými zložkami v Slovenskej republike vojna alebo súperenie o to, kto stojí viac na strane pravdy a spravodlivosti. Od zadržania Vladimíra P. sa spustil akýsi mocenský boj medzi inšpekciou, Slovenskou informačnou službou a generálnou prokuratúrou na jednej strane a medzi Úradom špeciálnej prokuratúry a NAKA na strane druhej.

Do tejto mocenskej hry boli chtiac-nechtiac zatiahnuté aj súdy, ktoré rozhodovali o sťažnostiach v rámci preskúmavaní zákonnosti v prípravnom konaní. Nebývalá pozornosť verejnosti, médií a odbornej obce sa venovala posudzovaniu dôvodnosti trestných stíhaní, pričom na seba nepriamo útočili aj čelní predstavitelia oboch prokuratúr, niektorí sudcovia poskytli svoje úvahy na stránke Právne listy.sk. Jeden zo sudcov dokonca čelil podnetu zo strany stíhaných príslušníkov NAKA, či dokonca ho upodozrievali z krivenia spravodlivosti.

Už samotné zadržanie vtedajšieho riaditeľa SIS bolo sprevádzané vyrazením dverí, zatýkaním v mieste bydliska a v prítomnosti rodinných príslušníkov. Menovaného bolo pritom možné zadržať v úrade, v kancelárii na základe doručenky vyšetrovateľa do vlastných rúk. O tom, prečo došlo k takejto forme zdržania, si môžeme len domýšľať, avšak je zrejmé, že je tu veľký tlak na orgány činné v trestnom konaní, hlavne pri mediálne známych kauzách pri exponovaných osobách, akou je aj riaditeľ SIS.

Jednotliví predstavitelia polície a prokuratúry si robia PR zo zadokumentovaných prípadov v trestných kauzách. Akoby bolo cieľom vyhľadať a vyšetriť čo najcitlivejšiu kauzu. Tento spoločenský fenomén nie je dobrým motivačným prvkom pre žiadnu policajnú zložku a ani pre prokuratúru. Je tu navyše veľa pseudoodborníkov, ktorí sa prostredníctvom internetu pasujú do role sudcu, prokurátora či vyšetrovateľa. O politikoch nehovoriac. Na rozdiel od českej republiky, kde je štátne zastupiteľstvo, slovenský model prokuratúry vyzerá ako monokratický orgán založený na princípoch subordinácie (podriadenosti). Práve preto je veľmi nezdravé, že generálna prokuratúra a Úrad špeciálnej prokuratúry si cez médiá, sociálne siete alebo hovorcov odkazujú, kto je na koho strane, kto čo porušil a aké môže niesť následky. Práve zmena vlády mala garantovať zmenu v pozitívnom smerovaní oboch inštitúcií. Boli zvolení čelní predstavitelia, avšak celkový dojem je stále zmätočný.

Bežní ľudia nerozumejú právnym tvrdeniam a málokoho zaujíma počúvať hádky a prekáračky. Vidieť je však súperenie, slovné hračky o tom, kto-z koho a to unavuje spoločnosť. Navyše špeciálny prokurátor, generálny prokurátor a bývalý riaditeľ SIS sa poznajú, keďže v minulosti spolu pôsobili na ministerstve vnútra za KDH a takisto boli na “vnútre” v kľúčových pozíciách. Preto celá táto kauza aj za použitia paragrafu 363 trestného poriadku je zaujímavá a vyvoláva otázniky.

Pri svedkoch – kajúcnikoch sa celá verejnosť díva na to, akým spôsobom boli nominovaní do vysokých štátnych funkcií títo ľudia. Dnes sa objavujú kajúcnici na verejnosti, venuje sa im nebývalá pozornosť, pričom títo ľudia sa spreneverili poslaniu, na základe ktorého mali chrániť zákonnosť, byť vzorom pre ostatných. Všetci mali vysoké štátne funkcie, ku ktorým patrí i spoločenský status. Samozrejme aj adekvátne platové náležitosti, väčšina z nich študovala na štátnych vysokých školách za peniaze daňových poplatníkov. A v čase, keď majú spoločnosti vrátiť, čo do nich investovala, vychádzajú na povrch rôzne korupčné kauzy a zneužitia postavenia. Na celé to divadlo, ktoré sa okolo toho deje, je niekedy ťažké sa dívať. Etický kódex a služobná prísaha je akoby len na papieri. Ak však niektorí po vznesení obvinenia pocítia tlak, ktoré trestné konanie prináša, buď sa z nich stavajú kajúcnici, alebo sa zrazu začnú báť o život, ako to bolo medializované aj v prípade bývalého riaditeľa NAKA. Ten sa v obave skrýval v rusky hovoriacej krajine. O nejaký čas na to sa objavil vyobliekaný v Taliansku na lyžovačke v prítomnosti bývalej ministerky vnútra.

Osobne si myslím, že nastal čas na to, aby tí, ktorí boli v štátnych funkciách, alebo boli v minulosti v súvislosti s výkonom funkcie stíhaní, takpovediac vychladli a chlapsky uniesli porážku. Možno je na mieste stiahnuť sa do úzadia z verejnosti a na istý čas porozmýšľať nielen o tom, či budem oslobodený, alebo odsúdený.

V Slovenskej republike prebiehajú tisíce trestných konaní, kde sú obete trestných činov, ktorým nikto nevenuje patričnú pozornosť. Je preto smutné, že mnohí, ktorí aj dnes potichu odchádzajú pod tlakom zmien z funkcií, či už dobrovoľne, alebo za iných okolností, netraumatizovali svoje okolie rečami, že aj oni sa niekedy po zmene vlády vrátia. Znášať to, čo sa udialo, dokáže len silný charakter a silná osobnosť. Tí, ktorí sa spreneverili svojmu poslaniu, by mali byť na okraji spoločnosti a kdesi v tichu spytovať si svoje svedomie.