Európski lídri v Mníchove nestačili ani na sucho prehltnúť. Ich exkolónia ich začala poúčať o politickej morálke

Transatlantické hodiny idú asynchrónne. Mníchovská bezpečnostná konferencia, na ktorej sa už vyše šesťdesiat rokov zúčastňujú najmúdrejšie hlavy štátov – prezidenti a ministerskí predsedovia –, niečo podobné a navyše tak arogantne podané, ešte nezažila.

Táto najprestížnejšia z prestížnych bezpečnostných konferencií (k tej prestížnej špičke sa po roku 2005 vypracoval aj slovenský Globsec, kým neupadol v nemilosť súčasnej vládnej koalície) po vyše šesťdesiatich rokoch fungovania skončila šokujúco hneď, ako sa začala. Postaral sa o to čerstvý americký viceprezident J. D. Vance.

Šéfka EK verzus druhý najsilnejší muž americkej politiky

Pred Vanceom na konferencii prehovorila najprv predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová a značná časť je vystúpenia patrila vojne na Ukrajine. Tam, ako inak, Európu (EÚ) veľmi tlačí čižma. Von der Leyenová sa snažila zaliečať sa USA, keď o. i. uviedla, že pád tohto štátu by oslabil nielen Európu, ale aj Spojené štáty. V hoteli Bayerischer Hof, kde sa konferencia konala, ju poslucháči niekoľkokrát prerušili hlučným potleskom. Po Vanceovej reči síce nenastalo hrobové ticho, ale potlesk sa ozval iba vlažný a rozpačitý. Účastníci, zastúpení svetovými politikmi, zrejme ešte len pomaly vstrebávali zdrvujúci obsah Vanceovho útoku na postoj Európy k svetovej bezpečnosti a jeho kritiku vnútropolitických pomerov v EÚ ako celku.

Kto príde neskoro, toho dynamika vývoja potrestá

J. D. Vance vlastne prvýkrát poukázal na to, že transatlanticizmus funguje odtiaľ potiaľ. Zatiaľčo Amerika sa už prediera 21. storočím, Európa, tak vyznieva z Vanceovho extempore, bezpečnostne ustrnula v 90. rokoch toho minulého. Podľa Vancea hlavná hrozba pre Európu už neprichádza z Ruska alebo Číny, ale Európa ohrozuje seba samu. Zle informovaní európski politici prvého rangu zrejme očakávali, že americký viceprezident trafí Európe do nôty a ako hosť sa prinajmenšom formálne vžije do bezpečnostných starostí a bolestí starého kontinentu. Ale kdeže!

Vojnu na hraniciach EÚ Vance spomenul len okrajovo – fakticky ju hodil na krk krajinám EÚ – a pustil sa do mentorovania. Svoje vystúpenie venoval údajnému ústupu od slobody slova v Európe. Vyzval „našich“ politikov, aby viac počúvali svojich občanov a reflektovali napr. ich záporný postoj k pokračujúcej masovej imigrácii. S tým sa dá iba súhlasiť, ibaže Európa zatiaľ neberie imigráciu výslovne ako bezpečnostnú hrozbu.

Viceprezident sa tu však nezastavil. Začal kritizovať údajné prenasledovanie politických strán v EÚ, čím myslel tie populistické, akou je nemecká Alternatíva pre Nemecko (AfD). Mimochodom, demonštratívne sa krátko potom stretol aj s kandidátkou na kancelárku z tejto strany. Európe vo svojom prejave vyčítal aj to, že opustila svoje hodnoty a fakticky ju výslovne obvinil z toho, že sa spojila so silami, ktoré vedú vojnu proti konzervatívnej Amerike z globalistických, progresivistických a liberálnych pozícií. Netreba zabúdať, že označenie za liberála považujú v USA už dávno nie za znak tolerancie, ale vidia v nej politickú nadávku pre ľavičiarov. Stojí za úvahu, prečo si momentálne najsilnejšia politická strana na Slovensku zvolila ako prívlastok „progresívna“, keď sa to v USA nenosí v žiadnom významnom politickom prúde.

Vance, samozrejme, plne reprezentuje vládnucu vlnu v krajine doteraz hlavného protektora Európy a EÚ sa nad sebou musí zamyslieť. Američania ju nateraz hodili cez palubu! V nasledujúcich rokoch to bude mať ťažké a musí dúfať, že sa situácia s Trumpom vyrieši inak. Proruské skupiny v Európe vrátane vládnucej slovenskej garnitúry si však najskôr s úľavou odgrgli.

To nič nemení na tom, že Vanceov prejav bol diplomaticky na okraji únosnosti, aká sa dá stráviť od osobnosti ako je viceprezident Spojených štátov.

Autor je bezpečnostný analytik.