Chcete sa prejsť skanzenom? Zájdite si na chodiaci cintorín spoločnej európskej armády a skrachovaných projektov EÚ

Keď ukrajinský prezident Zelenskyj volal minulý týždeň v Mníchove po vybudovaní spoločnej európskej armády a po jej jednotkách, ktoré by v rámci mierových misií tvorili nárazníkovú zónu medzi expanzívnym Ruskom a Ukrajinou, sľuboval si od toho akosi príliš idealisticky, že EÚ si takú armádu vyčaruje z klobúka. Európa má za sebou nekonečné pokusy v tomto smere, ktoré jeden po druhom zlyhávali.

Vo svoje agende má EÚ Spoločnú bezpečnostnú a obrannú politiku, ktorá zapadá do širšej schémy Spoločnej bezpečnostnej a zahraničnej politiky, ale táto širšia bezpečnostno-politická schéma a jej bezpečnostno-obranný komponent sa trápia už od skončenia druhej svetovej vojny, keď to niektoré krajiny skúšali ešte pred vznikom EÚ (EHS).

Európa sa musela brániť proto dvom nepriateľom

Prirodzené obavy po skončení vojny smerovali k možnosti, že sa Nemecko po porážke môže ešte pozviechať a Európu ohroziť. Nemecká schopnosť dobývania po sebe zanechala takú hlbokú ryhu a hrôza z obnovenia nemeckých vojenských spôsobilostí bola v myslení západoeurópskych krajín tak zažitá, Európa stále žila v strachu z budúcnosti.

Druhým strašiakom sa stal Sovietsky zväz, ktorý rýchlo Nemecko nahradil ako expanzionistický dravec. Navyše ovládal tretinu Nemecka, ktoré z jedného totalitného a agresívneho režimu voľne prešlo do druhej fázy tragédie svojich dejín.

Aby Európa čelila týmto hrozbám uzavreli niektoré jej štáty Bruselskú zmluvu alias zmluvu o Západnej únii ako vojensko-politickú organizáciu západoeurópskych krajín. Patrili k nej Veľká Británia, Francúzsko a všetky tri krajiny Beneluxu.

Vznik NATO (1949) poslal Západnú úniu na prvý cintorín a Európa sa na troskách protinemecky zameranej Západnej únie rozhodla vytvoriť v r. 1954 Západoeurópsku úniu, ktorá už mala šesť členov a zahŕňala aj „polepšené“ (to západné) Nemecko. Tu išlo ale viac o systém kolektívnej bezpečnosti, nie kolektívnej obrany. Tú držalo pevne v rukách iba paralelne existujúce NATO.

Od 80. rokov sa začalo s budovaním nemecko-francúzskej brigády, ku ktorej pristúpili aj ďalšie štáty a vznikol tak Eurokorps. Ten po sebe doteraz výraznú stopu nezanechal. Maastrichtská zmluva (premenovala Európske spoločenstvá na EÚ), nezdôrazňovala obrannú politiku, ale iba bezpečnostnú, čím vychádzala v ústrety svojim členským „neutrálom – Írsku a neskôr Rakúsku, Švédsku a Fínsku. Pri obrannej politike sa spoliehala na Západoeurópsku úniu, ktorá toho okrem podpory niekoľkých humanitárnych operácií toho veľa nedokázala a v post-juhoslovanských vojnách (potýčky Srbska so Slovinskom, krvavý útok Srbska na Chorvátsko, vojna v Bosne, útok Srbska na svoju provinciu Kosovo) sa ukázala ako úplne neschopná zabrániť genocídnym prejavom v samotnej Európe. Zo šlamastiky ju muselo ťahať NATO. Západoeurópska únia ako „ozbrojený pilier EÚ“ vošla do dejín ako „spiaca krásavica“. Stála EÚ veľké sumy peňazí, bola schopná bleskovo obsadiť veliteľské, riadiace a civilné miesta, ale bojaschopnú armádu nie.

EÚ – ekonomický obor a vojenský trpaslík

EÚ sa vyhrievala pod pohodlným americkým dáždnikom príliš dlho a pokúšala sa aspoň o umelé vojensko-politické gestá. Zmluva z Amsterdamu (1997) ohlásila vznik Európskej bezpečnostnej a obrannej politiky. Vrcholná schôdzka v Helsinkách dokonca ohlásila už skutočnú trvalú európsku armádu – Európsku jednotku rýchleho nasadenia (60 000 vojakov pri štvorkovom modele, tj. štvrť milióna!) do roku 1999. Nie, taká jednotka nikdy nevznikla, neboli peniaze a koordinovať spoluprácu, určiť velenie etc. pri mnohonárodných jednotkách je takmer nemožné. EÚ potom v r. 2012 ohlásila zriadenie tzv. bojových skupín EÚ, ale odvtedy sa o nich nijako nehovorí.

Európa akoby naďalej žila v minulosti. O obranu sa nám postará „amík“. Ale ten sa skôr či neskôr prestane starať o svojich rozmaznaných chránencov. Iste, niektoré krajiny hrozbu vojny vnímajú. Poľsko hodlá zvýšiť výdavky na obranu na 4,5 % HDP, Lotyšsko do r. 2027 dokonca na 5 %. Väčšina krajín EÚ sa však neponáhľa.

Úpenlivé prosby ukrajinského prezidenta, aby európska armáda prišla pomôcť chrániť mier do jeho krajiny sa zdá byť vopred pasé. Európa nemôže poskytnúť niečo, čo nemá a zrejme mať nikdy ani nebude. Navyše sa bojí postaviť sa vojne, aj čoby len v roli peace-keepingu (nebojové udržiavanie mieru), na peace-enforcing (operácie na vynútenie mieru) nepomyslí ani v tých najhorších odvážnych snoch.

Autor je bezpečnostný analytik.

199