Skúsme byť poctiví sami k sebe: Jedna krajina tu bojuje o život a my sa hráme o 13. a 14. dôchodky. Nehanbíme sa?

Ach, to sa strhnú hromy a blesky, ako je na Slovensku zle, ako bývalí pracujúci trpia, ako je to nespravodlivé, sami predsa pracovali na údajnom blahobyte tých mladších. Ale čo tak pozrieť sa na iných, ktorí to majú zložitejšie? Takých obyvateľov Pásma Gazy? Lenže pridali sa ku gaunerom, celý svet ich ľutuje a vyživuje. A považujú sa sa ešte k tomu za obete násilia.

Nie je to tak dávno, písal sa 7. október 2023 a na kontinentoch sveta zajasali. Už je to konečne tu! Čo sa nepodarilo rokoch 1929, 1936 – 1939, 1947 – 1948, 1956, 1967, v jomkipurskej vojne 1973, v tej „libanonskej“v roku 1978, čo sa medzitým nie úplne vydarilo na letnej Olympiáde v Mníchove, sa minulo účinkom. Židovský štát žije. A to nerátam množstvá krvilačných masakrov medzitým a potom na všetko a všetkých, čo je židovské alebo aspoň trochu prožidovské. Kedysi letel trend prídavného mena „judeokresčanský“… Takých „incidentov“ by som mohol zrátať na prstoch oboch rúk a nôh spolu a znásobiť možno tisícmi? A to úmyselne vynechávam 7. október 2023 a nasledujúci útok na Izrael zo skupiny islamských štátov s cieľom dohnať tie nedokonané roky.

Aký je ideálny status arabských obyvateľov v Pásme Gazy?

Biedny. Tieto obete vlastného režimu a vlastnej propagandy majú už vopred pridelenú úlohu, nazvime to, dobre, status. Musia pred svetom hrať úlohu obete svojho krutého nepriateľa – sionistov. Za nič nemôžu, nič zlé nespravili, iba trpeli, trpia a budú trpieť, kým to ich úhlavný protivník nevzdá, nepoloží zbrane, nepodľahne, nenechá sa vyvraždiť. Áno, ak nebude súhlasiť s „našimi“ podmienkami a tie sú jasné: prestaňte existovať ako štát a hrať sa na niečo tak smiešne ako etnický národ. Inak vás (veľké písmeno v oslovení si nezaslúžite) možno necháme prežiť, ale musíte poslúchať. Inak vás čaká ďalší 7. október a budeme pokračovať. Máme za sebou medzinárodnú potravinovú pomoc a OSN! A trpíme v stanových táboroch, svet to predsa vidí.

Arabský a deklaratórne islamistický štát Gaza začal jednu zo svojich posledných (žiaľ, možno nie ostatných) vojenských a uzurpátorských hier 7. októbra. Ten dátum vojde do histórie a nedá sa vymazať inak ako ospravedlnením, zadosťučinením a úprimného pokania. Teraz obete hamasistickej propagandy trpia podobne ako trpelo nemecké obyvateľstvo. A trpelo. Ale ruku na srdce, priatelia aj nepriatelia, netešili sa „radoví Nemci“ z toho, že ich velenia kynožili slovanských „podľudí“ Poliakov a Rusov? Pravda, Slováci a Bulhari do tejto subkategórie etnických vyvrheľov dočasne nepatrili, priraďovali ich k dočasným užitočným idiotom. Boli to vojnoví kamoši.

Po 7. októbri sa začali odohrávať v Pásme Gazy a tiež inde v islamskom aj západnom svete orgie nadšenia. A už ich máme! A dnes gazanskí Arabi, „vyhnaní“ z Judska a Samarie trpia, za nič vraj nemôžu. Ani za vojnu v rokoch 1948 –1949. A pritom sa stačilo dohodnúť, že Židom prenechajú mizernú časť územia, zväčša neúrodnej púšte, ktorá im patrila a patrí. Tak málo bolo potrebné a jeden veľký konflikt by dnes nemusel byť.

Ale je to ináč

Gazanskí Arabi už nezískajú celé nadobudnuté územie späť, prehrali ho v hazardnej hre podobne ako tzv. Západný breh (čo je medzinárodne uznávané označenie pre Judsko a Samariu). Po dobre zinscenovanom útoku zo 7. októbra 2023 dosiahli islamistickí židobijci presne to, čo očakávali. Väčšia časť Gazy je v troskách a bude trvať desaťročia, kým sa v nej bude dať žiť. Ale to je práve to, čo „hamasisti“ (inak iba drobná časť medzinárodného holdingu pod skromným menom islamistická úderka) chceli. Nepredpokladali ruiny a utrpenie pre svojich? Ale isteže áno, túžili po tom! Jedna malá chyba sa však prihodila. Gaza už nebude taká, ako pred 7, októbrom. Bude musieť byť iná, už nie arabská. Alebo žeby sa Kalinigrad mal opäť stane nemecký? Čo vy na to?

304