Dnes má meniny: Jaroslava
S letom prichádzajú aj priame kontakty so svetom a tam žijúcimi ľuďmi, s ktorými, ak vládzeme, nutne musíme alebo chceme hovoriť a nejako ich aj oslovovať. Nejde o nič iného ako o spôsob vyjadrovania sociálnych vzťahov medzi hovoriacim a adresátom v procese rečovej komunikácie.
Spôsoby oslovovania sa neustále vyvíjajú a menia. Slovenčina to má zdanlivo jednoduché – buď sa vyká, alebo tyká. Onikanie je historickou perifériou a ak sa používa, tak len žartovne.
Medzi známymi a generačne zhodnými detskými, pubertálnymi a adolescentnými vrstvami sa spravidla tyká, starí a postarší malým a mladým tiež tykajú či ich poznajú, alebo nie, malí a mladí neznámym starším a starým vykajú, známym starším a starým môžu tykať v závislosti od stupňa dôvernosti. Úplne malé deti zase tykajú aj storočným. Pri oslovení sa priezvisko alebo akademický titul „vykaného“ človeka môže okrášľovať titulom pán alebo pani (pán môže byť aj mladý a pani mladá), slečny nám začali už dávnejšie vymierať.
Ako iných a sami seba oslovujú „Anglos“
Inak pochodíte pri oslovovaní v anglicky hovoriacom prostredí, pričom je dobré vedieť, či ide o exemplár zo Severnej Ameriky alebo z britského prostredia. Ak je to niekto, kto používa angličtinu ako pomocný jazyk, netreba oslovenie vôbec riešiť, stačí zavolať „hey“! S rodenými po anglicky hovoriacimi, teda s „Anglos“, je to trochu iné. Jedinou výhodou je, že angličtina nepozná tykanie, podľa tvaru časovaného slovesa vyká každý každému, hoci aj rodič dieťaťu.
Anglofónne krajiny všeobecne, nielen Severná Amerika, vyvinula vzhľadom na absenciu tykania pre bežnú každodennú komunikáciu kódy, ktoré sú pre cudzinca často ťažko dešifrovateľné. Navonok vyzerajú nekomplikovane, akosi ledabolo, cudzinec si ich často vysvetľuje nesprávne ako znamenie osobného priateľstva. Návštevníci „anglokrajín“ bývajú neraz sklamaní, pretože u nich doma sa podobný uvoľnený prístup považuje už za dôverne priateľský. Nie však „tam“.
Kultúra správania sa
Práve v USA sa etablovali vzorce správania sa a oslovovania, kde je pre cudzinca zložité preniknúť neviditeľnými kultúrnymi znakmi. Zložitosť preniknúť do nich platí aj v Austrálii, Kanade, na Novom Zélande, v Írsku i v Británii (a to celkom presne v tomto poradí). Takmer okamžité oslovovanie prvým menom, nie priezviskom, neskúseného návštevníka ľahko pomýli. Nejde totiž o dôvernosť, ale o konvenčný úzus, ktorý nemusí mať s osobnou náklonnosťou nič spoločné.
Dokonca aj v takej údajne hierarchicky do rôznych vrstiev zaškatuľkovanej krajine ako Spojené kráľovstvo sa nestretnete s titulmi, ktorými sa to v Európe vrátane Slovenska len tak hemží. Oslovenie ako pán, pani doktor/ka, pán, pani profesor/ka mimo silne vymedzeného kontextu sa považuje za veľmi trápne. Ak niekto chce predsa len zachovať zdvorilostný bontón, potom použije skôr oslovenie Mr., Ms. a nasleduje prvé meno bez priezviska.
„Inžinierovanie“, teda oslovenie „pán inžinier“, „pani inžinierka“ trápne vlastne ani nie je, „Anglos“ by asi nevedeli, čo to znamená. Mohlo by sa dokonca stať, že vás pozvú domov, aby ste im opravili WC alebo chladničku. Oslovovanie prvým menom očakávajú od svojich zamestnancov aj šéfovia či šéfky veľkých firiem. Oslovenie Mr/Ms plus priezvisko sa chápe ako nezdvorilosť, povýšenectvo či irónia. Ak takto oslovujete šéfa, môže sa stať, že raz nájdete na pracovnom stole modrú obálku s milým odkazom, že firma vám ďakuje za odvedenú prácu, ale odo dneška vaše služby už nepotrebuje.
Takže milí, titulmi sa honosiaci a zdvorilosťou prekypujúci Stredoeurópania, pozor, aj keď ide len o krátku návštevu.
Autor komentára: Ivo Samson, autor je bývalým radcom Národného konventu o EÚ v skupine Jazyková politika EÚ