Prečo sa na Slovensku klameme? V športe to vidieť každý rok a olympiáda v Tokiu nič nezmenila

Ilustračná snímka. FOTO TASR / AP

Olympiáda v Tokiu skončila. Slovensko síce z hier v japonskej metropole odchádza so štyrmi medailami, ale že by bol dôvod niečo oslavovať, búchať šampanské, prejaviť spokojnosť, tak to ani omylom.

Pohlavári slovenského športu môžu zlato, dve striebra a bronz vynášať do neba, bilancovať s úsmevom na tvári a kombinovať ďakovné reči všetkého druhu, no realita je veľmi nepríjemná. Aj keď sme zopakovali bilanciu z Ria de Janeiro. Zlato Zuzany Rehák Štefečekovej v streľbe, striebro vodného slalomára Jakuba Grigara v disciplíne K1, Roryho Sabbatiniho v golfe a bronz rýchlostných kanoistov v K4 na 500 metrov má totiž horko-kyslú príchuť.

Bez toho, aby sme niekoho zhadzovali, sú to všetko športy, ktoré síce majú na Slovensku určitú popularitu, ale v komplexnom pohľade nepatria do našej TOP kategórie. Ani golf, ktorý na olympiáde nemá čo robiť, keďže je to iba marketingovo-reklamný produkt na pritiahnutie sponzorov a čo najväčší zisk. Navyše Sabattini nemá so slovenským športom nič spoločné. Iba pas a tričko so slovenskou trikolórou. Komu česť, tomu česť. Štefečekovej, Grigarovi, rýchlostným kanoistom aj Sabbatinimu treba poďakovať a odmeniť ich za to čo dokázali, ale dôležitejšie je, kam slovenský šport smeruje a kam patrí. Prezident Slovenského a športového výboru Anton Siekel sa po Tokiu pokúsil o určitú analýzu, ale bolo cítiť, že zo svoje pozície chce byť viac diplomat, ako realista.

Slovenská strelkyňa Zuzana Rehák Štefečeková získala na olympiáde v Tokiu zlatú medailu. FOTO TASR – Martin Baumann

„Sami športovci mali v niektorých disciplínach vyššie ambície. Hodnotenie ich vystúpenia sa nedá zosumarizovať jednoducho, chce to čas. Pre mňa bolo sympatické, že nehľadali výhovorky a aj keď im to nevyšlo, nevyplakávali a pozerali sa ďalej do budúcnosti,“ povedal Siekel. Na jeho slová sa dá argumentovať milión spôsobmi, no stačia dve vyjadrenia, ktoré v plnej nahote ukázali, kde sa slovenský šport nachádza. Branislav Slamka po zlate Zuzany Rehák Štefečekovej mal totiž pred očami stále tie isté sľuby a reči, ktoré po každej olympiáde vyhlasujú do sveta funkcionári, politici aj sponzori o tom, ako pomôžu športu na Slovensku. “Na to som zvedavý aj ja, pretože, keď sme prichádzali domov z Atlanty 1996, tak sa hovorilo, že sa bude stavať nová strelnica. Prešlo 25 rokov a nedialo sa nič. Až teraz tento posledný rok sa vďaka primátorovi v Trnave začalo niečo hýbať, tak dúfam, že kompetentní to zachytia a konečne pomôžu aj nám vybudovať niečo dôstojné,” povedal Slamka.

Slovenská posádka rýchlostných kanoistov K4 Adam Botek, Erik Vlček, Denis Myšák a Samuel Baláž. FOTO TASR – Michal Svítok

Alebo si stačí viackrát prečítať slová Richarda Nagya, najlepšieho slovenského plavca po jeho tokijskej anabáze. Slovenské plávanie totiž neskutočne zaostáva za konkurenciou a podľa Nagy sa to v ďalších príliš nezmení. “Ten vlak nám utekal vždy. Mali sme pár jednotlivcov ako Martina Moravcová, Ľuboš Križko, Tomáš Klobučník, Katarína Listopadová, ja a teraz Andrea Podmaníková, ktorí tomu ako tak stíhajú. Ale tu neexistuje dlhodobá koncepčná príprava, tu nikto nerobí s juniormi a oni tiež nechcú robiť sami na sebe, takže ten vlak nám bude stále utekať. Je to o to smutnejšie, že ja som tu a mám poriadny kus roboty, aby som dobehol zvyšok sveta, a doma je to presne také isté. Chalani majú poriadny kus roboty, aby dobehli mňa. Čiže rozdiely medzi našim štartovým poľom a tým, čo stretneme, keď vytiahneme päty za hranice, sú naozaj obrovské. Máme čo robiť, ja musím začať od seba a skúsim sa to opäť o čosi dobehnúť,” povedal Richard Nagy.